Existuje pomerne jasne a presne vypočítaná suma, ktorá je potrebná na to, aby sme mohli fungovať. V prípade Asociácie nemocníc Slovenska to je 119 miliónov eur
Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení zastrešuje okrem iných aj desiatky tisíc zdravotníckych zamestnancov a tisícky ambulancií. S jej viceprezidentom Igorom Pramukom, ktorý je zároveň aj viceprezidentom Asociácie nemocníc Slovenska sme sa porozprávali o aktuálnych problémoch v zdravotníctve.
Stretávame sa neobvykle nie na pôde Asociácie nemocníc Slovenska, ale v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení. Koho zastrešujete?
Áno, okrem toho, že som viceprezidentom Asociácie nemocníc Slovenska, som zároveň aj viceprezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, ktorá je našim partnerským subjektom. V rámci nej združujeme pomerne silný zdravotnícky klub, do ktorého patrí osem veľkých asociácií zo zdravotníctva, napríklad aj Združenie ambulantných poskytovateľov či Asociácia zdravotných poisťovní. Vytvorili sme pomerne silný zdravotnícky klub a práve preto sa vyjadrujeme k veciam, ktoré sú kľúčové pre každý jeden spomínaný sektor.
Spomenuli ste všetkých kľúčových hráčov v zdravotníctve. Niektorí z nich ale majú v istých otázkach úplne rozdielne záujmy, spomeňme napríklad Asociáciu nemocníc Slovenska a Asociáciu súkromných lekárov, kde aktuálne vo veci rozdelenia peňazí v sektore de facto stoja proti sebe. Nebijú sa teda niekedy záujmy jednotlivých členov?
Snažíme sa pracovať na tom, čo nás spája. Veci, ktoré nás rozdeľujú, si vydiskutujeme vnútri a komunikujeme to, čo nás spája. Čo sa týka záujmov ambulantných poskytovateľov, asi málokto tuší, že Asociácia nemocníc Slovenska je aj jeden z najväčších poskytovateľov ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Máme vyše dvetisíc plnohodnotných ambulancií, dodnes má veľa nemocníc v názve nemocnica s poliklinikou, čo sú poliklinické časti. Takže rovnako nám záleží na rozvíjaní segmentu ambulantnej starostlivosti.
A čo vás spája? Aký je najväčší problém naprieč všetkými zväzmi, ktoré zastupujete?
Peniaze a predvídateľnosť. Napríklad vyhláška, ktorá rozdeľuje peniaze jednotlivým segmentom v sektore na rok 2024, bola vydaná koncom marca. A my stále nemáme zmluvy s poisťovňami. Pritom rozpočet si musíme začať plánovať skôr, aj vzhľadom na valorizáciu miezd zo zákona, väčšinou ho začíname plánovať pol roka dopredu.
Potom to ide na ministerstvo financií, ministerstvo zdravotníctva, potom na Hospodársku sociálnu radu, kde tiež máme zastúpenie. A keď niekto povie, že nevadí, že vyhláška vyjde neskôr ako 15. januára, veď aj vlani ju zverejnili neskôr, tak s tým nemôžeme súhlasiť. Nemali by sme hrať hru vadí nevadí. Má to byť o pravidlách. Ak má byť 15. januára, tak urobím všetko preto, aby to tak bolo. Preto hovorím, že všetkým našim zväzom a vlastne celému sektoru chýba predvídateľnosť.
Vyhláška napokon vyšla až koncom marca.
Ale ešte stále nevieme, či podiel, ktorý potrebujeme, dostaneme. A to sa týka každého, aj ambulancií. Čiže v priebehu roka riešime niečo, čo už má byť dávno jasné. Ak by sa povedalo, čo reálne môžeme očakávať a 15. januára by vyšla vyhláška, môžeme sa venovať koncepčným veciam. Ale keďže to tak nie je, zmluvy budeme mať len do polovice roka a potom uvidíme, čo bude ďalej. Či bude nejaké dofinancovanie. Nemáme to vo vlastných rukách. Keby toto odpadlo, či v rámci ambulancií dopravnej zdravotnej služby alebo ústavnej zdravotnej starostlivosti, dýchalo by sa nám oveľa lepšie a možno by sme mohli venovať systémovým zmenám.
Dá sa vôbec tak pracovať? Aj zdravotné poisťovne sa pravidelne, už niekoľko rokov sťažujú na nekoncepčnosť a nepredvídateľnosť, kvôli ktorej nevedia plánovať nieže na tri, štyri roky, ale ani na rok.
V tomto majú, samozrejme, pravdu, ale poisťovne nemusia kupovať rontgeny, nemusia najímať lekárov, nemusia hľadať sestry, nemusia sa starať o chod oddelení, o to, aby to fungovalo 24 hodín, sedem dní v týždni. Celé to padá na nás. Nevieme si urobiť plán, či niečo môžeme obnoviť, či môžeme niekoho prijímať. Končí prvý kvartál a my nevieme, či budeme vedieť vôbec zaplatiť mzdy. Verím, že áno.
Vlastne ste mi odpovedali na ďalšiu otázku, aký to bude mať dopad na nemocnice.
Existuje pomerne jasne a presne vypočítaná suma, ktorá je potrebná na to, aby sme mohli fungovať. V prípade Asociácie nemocníc Slovenska to je 119 miliónov eur. To nie je odhad, sú to presné prepočty. Sú tam mzdy, ich valorizácia, inflácia. Keď túto sumu dostaneme, vieme fungovať ďalej.
Slovenský odborový zväz zdravotníctva a sociálnych služieb navyše žiada zvýšenie platov aj pre nezdravotníckych pracovníkov. Viete to vôbec splniť?
Teraz vôbec nie. Stále sme ešte na úrovni preddavkov, nedokážeme to splniť.
Ale vôľa je?
Vôľa je, keď budú peniaze.
Kedysi dávali nemocnice na platy 80 percent všetkých príjmov. Zmenilo sa to číslo po poslednom zvýšení platov, ktoré si vybojovalo Lekárske odborové združenie?
Politici veci schvaľujú, ale niekedy by vás prekvapila ich neznalosť toho, aké to bude mať dopady. Napríklad schvália takéto zvýšenie, čo je v poriadku, lebo potrebujeme udržať ľudí na Slovensku a potrebujeme, aby boli dobre zaplatení. Aj keď ku samotnej forme mám výhrady, pretože rokovali iba dve strany, LOZ a vláda. Ja som tiež lekár a ako lekári sme sa mohli zaviazať napríklad k dodržiavaniu určitej kvality, či k zníženiu úväzkov. Ale ani zo strany vlády neodzneli žiadne takéto požiadavky, nepovedali sa podmienky zvýšenia miezd tak, aby z toho mal prospech pacient. Ale som rád, že sa niečo zmenilo a že platy išli hore.
Na druhej strane sa ale tí istí politici potom čudujú, že to treba mať v rozpočte. A to je niečo, z čoho by sa asi aj Aristoteles, ako zakladateľ logiky, zbláznil. Oni nechápu, prečo by tie peniaze mali byť v rozpočte, pritom zvýšenie je dané zákonom. Práve preto je tlak na to, aby rozpočet pokrýval aj zákonné nároky. My tie zákonné nároky musíme splniť a na to potrebujeme zdroje. Ale aby som sa vrátil k otázke, v našej asociácii tvoria celkové výdavky na platy okolo 70 percent všetkých príjmov, takže sme nútení efektívne nakupovať a efektívne fungovať. Žiaľ, častokrát fungujeme v podstave. Ak by nedošlo k navýšeniu v štátnom rozpočte, sme už určite nad 100 percent.
Poďme ku optimalizácii siete nemocníc, ktorá má sklz. Ministerstvo zdravotníctva muselo oddialiť tvorbu čakačiek, do vyšších kategórií sa dostávajú aj nemocnice, ktoré tam pôvodne nemali byť, jednotkové nemocnice budú poskytovať zdravotnú starostlivosť aj v doplnkových programoch. Ako sa na to pozerá asociácia nemocníc?
Optimalizácia nemocníc bola vytvorená Marekom Krajčím, vtedajším ministrom zdravotníctva a jeho tímom a vôbec nebola komunikovaná v odbornej obci. Chýbala širšia diskusia, absentovala praktická skúsenosť, chýbalo jasné definovanie realistických cieľov. Predošlá stratifikácia nemocníc bola pripravená oveľa lepšie. Už vlani sme žiadali ministra zdravotníctva Michala Palkoviča a potom aj Zuzanu Dolinkovú, ktorí reformu zdedili, že to celé treba pozastaviť. Upozorňovali sme ich na to, že v roku 2024 nemôže optimalizácia nabehnúť v plnom rozsahu. To ale neznamená, že sme proti nej.
Už v roku 2017 sme spoločne s prezidentom ANS Mariánom Petkom zaviedli pojmy ako živelná stratifikácia, maľovanie oddelení a podobne. Už vtedy sme hovorili, že bude potrebná stratifikácia kvôli nedostatku personálu aj kvôli ďalším veciam. S tým, že treba jasne určiť, kto čo bude robiť a pokojne nech sa robí špičková medicína na vyšších pracoviskách, ale nech sa presne povie čo a ako. No teraz už k živelnej stratifikácii došlo. Žiaľ, prišlo na naše slová a zatvárajú sa oddelenia krížom krážom. Každopádne, proces nie je vôbec pripravený a táto optimalizácia nemocníc nie je v prospech pacienta.
Asociácia mala k optimalizácii viacero pripomienok.
Dôvodom, prečo sme nechceli, aby nabehla od roku 2024, boli pacienti, chceli sme ich ochrániť. Ak by sa spustila, tisíce pacientov by sa nedostalo k vyšetreniam, pretože neexistuje tzv. cesta pacienta. Na to sme dlhodobo upozorňovali. To nie je vina posledných dvoch ministrov, môže za to od začiatku zle nastavený celý ten systém. Keď sa vlani v novembri novelizovala vyhláška, mali sme 600 zásadných pripomienok. Teraz máme druhú novelu, kde máme 300 zásadných pripomienok.
Napríklad?
Napríklad pacientov do 15 rokov s akútnymi bolesťami brucha, napríklad zápalom slepého čreva dnes môžu ošetriť tzv. dvojky, čo sú súčasné regionálne nemocnice. Po novom by ich mohli ošetriť len vyššie pracoviská. To sú tisíce pacientov. Čiže ak vám sanitka dovezie dieťa s akútnym problémom, nemôžete ho ošetriť. Pretože ak ho ošetríte, tak v lepšom prípade to nebudete mať zaplatené. Ak by sa pri zákroku niečo stalo, zodpovednosť nesie nemocnica. A kompetentní sa budú pýtať, prečo ste robili niečo, čo ste nemali, veď ste pacienta mali poslať na vyššie pracovisko. Ale čo sa stáva v takých prípadoch už dnes? Pacientov pošlú na vyššie pracovisko, ale to povie, že na to nie je kapacitne ani priestorovo, ani personálne pripravené.
Samotné zdravotné poisťovne nám nedávno pri rokovaniach povedali, že päť percent zo všetkých pacientov nie je kvôli systémovej chybe zatiaľ zaradených nikde. Ale my sa nehráme na excelové tabuľky, či to bude fungovať, ako sa budú presúvať pacienti a ako sa budú presúvať lekári. To sú krásne hry, ale to nie je život. Toto je naša najväčšia výhrada, naši členovia potrebujú mať istotu, či môžu alebo nemôžu robiť určité výkony a či budú alebo nebudú za to zodpovední. Ak sa bude trvať na tejto forme optimalizácie, toto potrebujeme vyriešiť.
Takže tínedžera s akútnym zápalom slepého čreva, ktorý by mal byť okamžite operovaný, bude môcť po novom prijať len univerzitná, fakultná alebo detská nemocnica?
Od tretieho stupňa vyššie, čiže presne tak, ako ste povedali.
Sú ešte výkony, ktoré vám „zobrali“?
Napríklad operácie prsníkov, operácie kože a podkožia. Opäť sú to tisíce operácií a výkonov, ktoré sa robia v našich regionálnych nemocniciach. Jednoznačne súhlasíme, aby náročné výkony ako operácia pankreasu, operácia pažeráka a podobne, riešili vyššie pracoviská, ale mala by platiť aj povinnosť, že vyššie pracoviská týchto pacientov prevezmú.
A samozrejme platiť to musí aj opačne. Pretože áno, vyššie pracoviská nám vytýkajú, že pacienta zoperovali, ale my ho nechceme zobrať naspäť. Na to by mala slúžiť novela vyhlášky o prekladoch, ktorá presne toto povie, ktoré pracovisko akých pacientov je povinné prevziať. Aby sme aj my uvoľnili priestor pre ďalších akútnych pacientov na vyšších pracoviskách. To je fér.
Reforma počítala tiež s tým, že z tzv. komunitných nemocníc prejde časť personálu zo zrušených akútnych oddelení na vyššie pracoviská, teda do univerzitných a fakultných nemocníc, čím sa personálne posilnia. Ale ako upozornila šéfka banskobystrickej fakultnej nemocnice, v „jednotkových“ zariadeniach pracujú väčšinou ľudia v dôchodkovom veku, ktorí sa nebudú sťahovať za prácou.
To je mýtus, že to tak bude. Celý ten tím, ktorý pripravoval OSN, od začiatku pracoval bez medicínskeho povedomia. Pracovali síce na tom aj odborné pracovné skupiny, ale v samotnom tíme na ministerstve zdravotníctva, ktorý mal definovať stratégiu, nebol žiaden medicínsky vzdelaný človek. Treba si uvedomiť, že v regionálnych nemocniciach je často celý tím jednotlivých oddelení postavený iba na zopár ľuďoch. Z toho je možno jeden dvaja dôchodcovia, jeden atestovaný a jeden neatestovaný. A zrazu dôjde k nejakému veľkému presunu? Nuž pôjdu do dôchodku alebo do ambulancie.
Ďalšia vec, na ktorú sme s Mariánom Petkom upozorňovali dva roky, bola, aby sa nehovorilo o komunitných nemocniciach ako o doliečovacích zariadeniach. Na náš tlak došlo potom k zmene názvu, pretože ak ste chceli získať nejakého mladého lekára do tzv. komunitnej, čo bolo pôvodne prezentované ako doliečovák, kto by tam išiel?
Sú mladí lekári, čo chcú robiť v takomto type zariadení, ale sú aj takí, ktorí chcú robiť inú medicínu a tak sa dali do pohybu. Na to sme už pred dvoma rokmi upozorňovali, aby sa to nekomunikovalo takto, pretože to spôsobí pohyb súčasného personálu. A tak skúsení atestovaní lekári, keď si v novinách prečítali, že z ich nemocnice bude jednotková nemocnica, si povedali, že si nájdu prácu inde. A tak sa začali vyprázdňovať oddelenia.
To sa vlastne stalo pôrodnici v nemocnici v Žiari nad Hronom, z ktorej má byť komunitná nemocnica a kvôli tomu tam dnes nevedia získať lekárov. Pôrodnicu nakoniec museli zavrieť.
Áno a deje sa to v mnohých ďalších nemocniciach od východu na západ. Dalo sa to do pohybu a stojí to na zopár ľuďoch. Viete, to nie je o tom, že z desiatich ľudí odídu dvaja. Ale stačí, že z piatich odíde jeden a už to nedokážete pokryť. Stačí malý posun a celé to padne.
Stihnú sa zrealizovať projekty nemocníc z radov ANS, v rámci plánu obnovy?
Ďalším „vynikajúcim“ pôvodným nápadom Mareka Krajčího bolo, aby sa Plán obnovy týkal len štátnych nemocníc. Až keď sme obrátili na Európsku komisiu sa zistilo, pochopiteľne, že to je diskriminačné. Ale aj napriek našim upozorneniam, že je potrebné vypísať výzvy, aby sa to stihlo, sa nič nedialo, a to aj počas pôsobenia dočasnej vlády.
Stálo to tam rok a pol, z nejakých nám neznámych dôvodov, zrejme politických, čím sa ten proces skrátil. A to je aj niečo, čo trápi naše slovenské zdravotníctvo. Nemalo by sa pozerať len na politické záujmy, v prvom rade by malo ísť o záujem pacienta. Keď chodíme do zahraničia, bez problémov povedia, že sú to predsa peniaze daňových poplatníkov a sú povinní ich vrátiť späť tomu občanovi. U nás táto filozofia, žiaľ, nefunguje.
U nás sa stále delia nemocnice na štátne a tie druhé.
My sa pozeráme raz na Dánsko, raz na Holandsko, Švédsko, na Nemecko, ale v zásade si neuvedomujeme základné princípy a potreby sektora a pacientov. Ak by sme vychádzali z tohto a nie z nejakého delenia, tak by sme sa posunuli úplne inde. Ktokoľvek sa dostane na ministerstvo zdravotníctva, okamžite sa stotožní s veľkými nemocnicami a zabudne na tie ostatné. A to je obrovská chyba.
