Lekár Maroš Rudnay: Ak bude robiť nejakú operáciu len jeden lekár, načo máme tri operačné sály?

Pár takýchto „veľkých rýb“, a nie je ťažké ich nájsť, vie sa o nich, a ostatné najznámejšie ryby by si svoj úplatkový „biznismodel“ rozmysleli do piatich sekúnd

Nie je to tak dávno, keď sa o problémoch mladých absolventov medicíny po nástupe do práce takmer vôbec nehovorilo verejne. Dnes o generačnom probléme na pracoviskách v slovenských nemocniciach otvorene hovoria viacerí lekári. O svojich skúsenostiach porozprával MUDr. Maroš Rudnay, PhD.

K ničomu ma nepustia, operácie robia traja lekári, nikto iný sa k nim nedostane. Chcel som zaviesť niečo nové, ale starší kolegovia ma vysmiali. Je vám to povedomé?

Objektívne musím povedať, že mne nie. Mal som to šťastie, že na oddelení, kde som pracoval, bola snaha niečo nové zavádzať. Ale tieto veci počúvam od kolegov, ktorí pracujú v iných nemocniciach a v iných odboroch a niečo podobné zažili. Ja som sa skôr stretol s tým, že chcem zaviesť niečo nové, ale, bohužiaľ, technologická úroveň nemocnice to neumožňuje. Je tam investičný dlh, ktorý tomu bráni. Potreboval by som modernejšie prístroje a tie momentálne k dispozícii nie sú. Takže skôr mám problém s technikou, ale nie s prístupom starších kolegov. U nás tí starší každého niečo naučili, vždy sme si navzájom pomáhali, a keď som už bol v situácii, že som niečo nové vedel ja, tak sa to odo mňa naučili tí, ktorí chceli. Ale fenomén, ktorý ste spomenuli, vnímam od viacerých ľudí.

To, že ste sa s tým nestretli, nie je skôr špecializáciou, ktorú robíte? Rádiológia je predsa len trochu odlišná od ostatných, ide o veľmi rýchlo sa rozvíjajúci odbor, kde nie je veľmi možné brániť sa novinkám.

Rádiológia je veľmi závislá od počítačovej vedy, respektíve náš odbor je priamo napojený na rozvoj informatiky a technológie. A to je hnacia sila, ktorá tlačí náš odbor dopredu. Progres je tam rýchly, ale tie prístroje niečo stoja. Keď chce nemocnica držať krok, je to finančne náročné. Ak je v systéme málo peňazí, obnovovať technologický park je náročné.

Odišli nejakí vaši spolužiaci pre prístup starších kolegov zo Slovenska? Manžel mojej kamarátky takto zbalil pred 15 rokmi celú rodinu a odišiel do Česka. Už ho nebavilo len zakladať chorobopisy pacientov, čo robil celé dva roky po skončení školy, keďže mu v jednej fakultnej nemocnici nič iné nedovolili robiť.

Áno, tiež poznám také prípady. Z rôznych odborov, z chirurgických aj z interných.

Generačné rozdiely boli vždy, v každej profesii. Ako však už história niekoľkokrát ukázala, trvanie na zažitých postupoch môže niekedy brzdiť pokrok. Na druhej strane niekedy nie je zlé trocha brzdiť mladých kolegov, ktorým chýbajú skúsenosti, zato majú pocit, že stačí mladícky entuziazmus.

Nepovedal by som, že nutne ide o nejaký generačný boj. Ono to totiž nezávisí od veku. Pretože môže byť človek, ktorý je tesne pred päťdesiatkou alebo šesťdesiatkou a je veľmi pokrokový a bude vzdelávať nielen ďalšie generácie lekárov, ale aj seba, až kým nepôjde do dôchodku. A áno, bude im slúžiť presne tak, ako hovoríte, ako nejaký mantinel či konzultant. To, že niekto bráni mladému človeku v rozvoji a nechce mu odovzdať svoje skúsenosti, nezávisí od veku. Čo sa týka spomínaného neduhu mladých, môže byť, že im chýbajú skúsenosti. Preto by na ideálne fungovanie mal mať mladý človek určitý rešpekt pred danou vecou, a keď si nie je úplne istý, ide sa opýtať staršieho kolegu. Pre mňa osobne, keď sa raz dožijem šesťdesiatky, nebude vizitkou len to, akú medicínu robím, ale aj to, koľko informácií odovzdám ďalej. Pretože medicína je špecifická tým, že sa spája ako s vedou, tak aj s praxou a odovzdávaním skúseností. Takže aj keď nemám ambície byť primárom alebo prednostom, za svoju vizitku alebo aj niekoho iného, kto sa blíži k dôchodkovému veku, budem považovať to, čo všetko zaviedol za svojich 30, 40 rokov praxe na oddelení, či zároveň vychoval lekárov, ktorí sa to naučili, prípadne sami začali robiť nové veci, a tiež, koľko docentov a profesorov sa na klinike počas toho urodilo.

V slovenskom zdravotníctve sú známe prípady prednostov, ktorí presne toto nerobili. Naopak, pre obavu z konkurencie bránili mladším kolegom, aby si spravili docentúru vo svojom odbore.

Ak to niekto nerobí alebo dokonca cielene tomu bráni, považujem to za negatívnu reklamu – bez ohľadu na to, aký dobrý je ten človek vo svojom odbore. Lebo človek môže byť dobrý, ako chce, ale ak si nie je vedomý vlastnej pominuteľnosti, nie je to dobré. Zo dňa na deň sa niečo stane a on nebude dostupný. Kto ho nahradí? Malo by to byť o tom, že na oddelení sú skúsenejší, menej skúsení a nováčikovia, ale všetci by mali pracovať tak, aby sa menej skúsení postupne učili, aby sa nebáli a zároveň aby tí mladší mali možnosť obrátiť na skúsenejšieho kolegu. Ale tí skúsenejší by sa nemali považovať za hviezdu s tým, že všetko bude robiť len on a nikoho k tomu nepustí. Áno, môže byť hviezdou, ak niečo zaviedol, ale ešte väčšou hviezdou bude, ak to mnohých ďalších naučí. V tomto smere to teda nevnímam ako nejaký generačný boj, ale skôr, ako je nastavené fungovanie oddelenia či kliniky. Dnes sú pracoviská, kde to funguje ukážkovo: je tam primár po päťdesiatke a sú tam mladí doktori, ktorí plnohodnotne pracujú s ním, robia porovnateľné výkony a vidieť tam kontinuitu. A vidieť to aj na výsledkoch oddelenia. Lebo čím viac schopnejších ľudí máte, tým viac toho dokážete pacientovi poskytnúť. Ak bude robiť nejakú operáciu len jeden lekár, načo potom máme tri operačné sály, keď nemôžeme operovať traja. Vždy bude operovať len ten jeden. Ale keď sa to naučia viacerí, budú bežať tri rovnaké operácie naraz, a tak môžeme vyriešiť viac pacientov, a to rýchlejšie a efektívnejšie.

Presne takto, ako nemalo, to roky fungovalo na istej neurochirurgii. A prvá, ktorá sa odhodlala to zastaviť, bola exministerka zdravotníctva Andrea Kálavská tým, že dala vybudovať ďalšie podobné oddelenie v tej istej nemocnici, len v inej budove.

Práve v tomto by som vyzdvihol košickú neurochirurgiu, kde je to nastavené presne opačne.