Na platy dávame okolo 63 percent, čo už je podľa mňa trochu na hrane. Základom je spraviť si personálny audit a presne zistiť, kde mám dostatok a kde nedostatok
O tom, že nemocnica môže fungovať aj bez dlhov, nám porozprával riaditeľ Hornooravskej nemocnice s poliklinikou Trstená MUDr. Marian Tholt.
Jeden z návrhov konsolidačných opatrení vlády je zmena štátnych nemocníc z príspevkových organizácií na akciové spoločnosti. Dôvodom sú najmä obrovské dlhy. Vaša nemocnica tiež funguje ako príspevková organizácia, každý rok ale končíte v pluse. Nemáte žiadne dlhy?
Nemocnica Trstená nikdy nebola oddlžená. Na rozdiel od ostatných nemocníc v Žilinskom samosprávnom kraji, a nielen fakultných. My sme sa vždy snažili dodržiavať všetky zákony a pravidlá, ktoré boli nastavené. Či už ohľadom zamestnanosti, hospodárenia, alebo výberových konaní, či už v rámci zaobstarávania prístrojovej techniky, alebo keď sme realizovali stavby, vždy sme sa snažili tak s týmito peniazmi narábať. Som tu riaditeľom ôsmy rok, a nestratilo sa ani jedno euro. Aj čo sa týka platových podmienok, dnes po tých mnohých úpravách platy lekárov, keď to poviem jemne, sú veľmi slušné. Myslím si, že v tejto oblasti sa môžeme porovnať aj s okolitým svetom. A keď vidím, ako niektoré nemocnice dávajú na platy zhruba deväťdesiat percent zo všetkých príjmov, ktoré dostanú, a to hlavne z poisťovní…
Koľko dávate na platy vy?
U nás je to okolo 63 percent, čo už je podľa mňa trochu na hrane. Základom je spraviť si personálny audit a presne zistiť, kde mám dostatok a kde nedostatok. Čo sa týka personálneho obsadenia, v našej nemocnici nemáme problémy v zmysle, že by sme museli zatvárať nejaké oddelenia, pretože by nám chýbali lekári alebo sestry. Sme v norme. Nie sme ani predimenzovaní, ale vieme zabezpečiť akútnu aj chronickú liečebnú starostlivosť tak ako to vyžaduje zákon.
Ako je možné, že sa nezadlžujete? Všetky nemocnice tvrdia, že sa zadlžujú preto, lebo im zdravotné poisťovne neplatia oprávnené náklady.
Myslím, že je to tým, že sa držíme v určitom optimálnom pásme, čo sa týka zamestnanosti. Proste tie oddelenia sa snažíme držať tak, aby sme to „neprepískli“, pretože čím viac ľudí máte na oddelení, tým sa menej robí. To je stará pravda a každý sa spolieha na niekoho druhého. A tých výkonov je potom menej. Treba si uvedomiť jednu vec, nás stále drží generácia preddôchodkových a dôchodkových lekárov, ktorí sú ešte veľmi výkonní. Pretože lekár medzi šesťdesiatkou a sedemdesiatkou je naozaj skúsený. Ak je na tom dobre aj fyzicky, tak títo ľudia podávajú neskutočné výkony, to vidím aj v našej nemocnici. Samozrejme, snažíme sa získať aj mladších lekárov, absolventov, aby sme zabránili tomu, že by nám mladí lekári odchádzali do zahraničia. Musím povedať, že sa nám to celkom darí, snažíme sa podchytiť všetkých študentov medicíny z Oravy, ktorí študujú na lekárskych fakultách na Slovensku, respektíve v Čechách, aby sa vrátili na rodnú hrudu. Musia si uvedomiť aj oni, že tu majú rodinu, majú tu rodičov, starých rodičov, sestry a bratov, a ak to takto ďalej pôjde, tak týchto ľudí tu za chvíľu nebude mať kto liečiť. Navyše, na Orave stále existuje patriotizmus, silné rodinné väzby. Tento rok sme napríklad získali 11 absolventov, ktorí nastúpili do našej nemocnice a väčšinou sú to od nás, hlavne z hornej Oravy. Sme síce okresná nemocnica, ale nemocnica, ktorá ekonomicky je zdravá, ktorá má dostatočný počet výkonov, ktorá nemá personálny problém, máme aj lekárov, sestry aj sanitárov. Máme tiež technické vybavenie na tej najmodernejšej úrovni, po tejto stránke sa môžeme rovnať s nemocnicami vo vyspelých krajinách, ako je Rakúsko alebo podobné krajiny. A čo je najpodstatnejšia vec, aj keď sa to niekedy nepodarí, lebo ľudia sme rôzni, ale snažíme sa byť ľudskí. Proste nevidíme pacienta ako zdroj príjmov. Neexistuje, aby si tu pacient či už oficiálne alebo neoficiálne, niečo musel priplácať. Snažíme sa, aby ten pacient mal na oddelení všetko, od toaletného papiera. Nemusí si tu nič vybavovať, neexistuje, aby musel niekomu niečo dať, aby sa dostal na operáciu alebo na nejaké diagnostické vyšetrenie, ktoré je menej dostupné alebo na ktoré sa musí dlho čakať. Toto je najhoršie na Slovensku, že tu sa všetko musí vybavovať. Tu bežný človek, ktorý nemá niekoho známeho, je stratený. Polovica nemocníc sa zruší. A hlavne takéto nemocnice, ako je naša. Pozrite si, aká je dnes čakacia doba na mnohé operácie. Napríklad operácia žlčníka. Tam sú neskutočné čakacie doby.
Ako dlho sa čaká u vás?
V našej nemocnici sa urobí vyše sto operácií žlčníka ročne a maximálna čakacia doba sú tri týždne. Urobí sa tu veľké množstvo gynekologických operácií a čakacie doby sú minimálne. My operujeme každý deň, pretože vieme, že na základe operačných výkonov a odliečenia pacientov dostaneme peniaze zo zdravotných poisťovní. A vďaka tomu môžeme žiť. Finančné nastavenie by malo byť rovnaké v každej nemocnici. Ale tie nadštandardné výkony, ako sú operácie ťažkých onkologických prípadov, operácie srdca, neurochirurgické výkony, to je na Slovensku veľký problém. Tie sú poddimenzované a mali by byť platené lepšie. Myslím si, že potom by špičkové pracoviská, ktoré také operácie robia, mohli byť aj ekonomicky za vodou. Ale my ako všeobecná okresná nemocnica na základe výkonov, ktoré tu robíme, sa vieme dostať do slušných ekonomických čísel.
Ako hodnotíte optimalizáciu siete nemocníc? Kde je v rámci nej vaša nemocnica? V rámci stratifikácie za ministerky zdravotníctva Andrey Kalavskej ste boli v tzv. prvej lige.
Nejakými zákulisných ťahmi sme sa zo dňa na deň ocitli v najnižšej kategórii, napríklad na úkor Dolného Kubína. Dolný Kubín bola bývalá okresná nemocnica pre celú Oravu. Ale na druhej strane keď si pozriete mapu Slovenska, vidíte, že v našom prípade bol porušený zákon. Vyše 60 percent ľudí nemá zabezpečenú dostupnosť tak, ako by mali mať v zmysle zákona. Keď sa pozriete na mapu vidíte, že Trstená je uložená excentricky. Široko ďaleko nie je žiadna nemocnica. Kdežto keď si pozrieme hlavný ťah, je tam Poprad, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Dolný Kubín, Martin, Žilina. Neďaleko je Banská Bystrica a Čadca. Tam je v podstate nemocníc na každých 30 kilometrov. Navyše, v nemocnici Trstená sa urobí štyritisíc operačných výkonov za rok. Kde pôjdu pacienti? Každý si myslí, že pôjdu do nejakej krajskej nemocnice, ale tie krajské nemocnice sa nenafúknu. Nebudú mať zo dňa na deň namiesto troch operačných sál desať. Nebudú mať čakárne pre 50 ľudí namiesto 20. Proste tu by nastal chaos. Veľké nemocnice by sa mali sústrediť na vysoko špecializované operačné zákroky. Na také, ktoré sa nemôžu robiť v nemocnici v Trstenej, či v Dolnom Kubíne, či Považskej Bystrici. Toto je celý problém.
Pritom fakultné či univerzitné nemocnice operujú aj to, čo by zvládli menšie zariadenia, slepé črevá, žlčníky.
Áno. A keby ste tam urobili štatistiku, tak tieto nemocnice majú týchto operačných výkonov oveľa viacej ako tých vysoko špecializovaných, ktoré sa naozaj robia len v pár nemocniciach. A práve tie výkony, na ktoré pacient dlho čaká, najmä onkologickí pacienti, tie by sa mali robiť na špecializovaných pracoviskách a tých by malo byť na Slovensku viac. Tam by mali byť tí najlepší odborníci. Keď máte myóm na maternici, nie je to akútne, pacient vydrží aj dva či tri mesiace, i keď u nás je na túto operáciu čakacia doba možno dva týždne. Ale ak má niekto zhubný nádor vaječníka, tak to musí byť operované v priebehu najkratšej doby. Pritom my vieme na takýto výkon špecializovaným či vyšším pracoviskám pacienta pripraviť. Vieme im spraviť všetky základné vyšetrenia, predoperačné vyšetrenia, vieme im urobiť CT vyšetrenie.
Ale povedzme si otvorene, niektoré veľké nemocnice majú tendenciu podceňovať prácu kolegov z menších nemocníc a pacientovi povedia, že radšej si urobia vlastné vyšetrenia. Stretli ste sa s tým?
Nie, práve naopak, oni sú radi. My máme veľmi dobrú spoluprácu s Národným onkologickým ústavom v Bratislave. Robíme práve tieto vyšetrenia a veľmi to pomôže v príprave pacienta na takúto operáciu. Vyššie pracoviská nám veria. Napríklad teraz nám do našej nemocnice v Trstenej na chirurgiu chodia operovať špecialisti niektoré výkony z vyšších pracovísk, napríklad z univerzitných nemocníc. Aby naši pacienti nemuseli dochádzať do koncových nemocníc. Aj na našom gynekologickom oddelení mám špičkových odborníkov z Česka, s ktorými som dohodnutý, že raz do mesiaca prídu k nám a operujú špeciálne výkony, na ktoré by museli pacienti čakať aj pol roka.
Darí sa vám nielen ekonomicky, ale posun vidieť aj v rebríčkoch zdravotných poisťovní, posledné roky sa umiestňuje vaša nemocnica vysoko.
Vlani sme v Dôvere skončili prví v rámci všeobecných nemocníc a vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni sme boli šiesty.
Pre laickú verejnosť je indikátorom kvality nemocnice okrem prístupu personálu najmä strava, keďže zdravotnú starostlivosť až tak veľmi zhodnotiť nevedia. Ako ste na tom s hodnotením stravy?
No stravu vie porovnať len človek, ktorý prešiel viacerými nemocnicami. Keď je niekto zvyknutý stravovať sa dennodenne v hoteli, tak mu nemusí chutiť, ak príde do nemocnice. Ale ak k nám príde pacient z inej nemocnice, nevie si jedlo vynachváliť. Snažíme sa podávať kvalitnú stravu, dávame prídavky, rôzne špeciality. Napríklad v pôrodnici máme pre rodičky zriadené raňajky formou švédskych stolov, kde majú všetko, od bezlepkových, či bezmäsitých jedál po kvalitné šunky, vajcia, ovocie, celý deň majú k dispozícii jogurty a tvaroh. Okrem toho máme niečo, s čím som sa v inej nemocnici nestretol a to je druhá večera. Aby pacientky, ktoré po pôrode vydávajú veľa energie a potrebujú ju doplniť, najmä aby sa naštartovalo dojčenie, a tiež aby sa dostali do kondície, im dávame okolo siedmej ešte pridanú večeru, napríklad kvalitnú polievku.
Švédske stoly na raňajky v pôrodnici som videla len na videu, ktoré mi poslala bývalá kolegyňa zo švajčiarskej nemocnice, kde rodila.
My to máme už dva roky. Celú pôrodnicu sme prerobili, v roku 2012 sme dostali 5 miliónov eur z eurofondov. Vytvorili sme projekt a dostali sme to len vďaka tomu, že sme neboli zadlžení. To oddelenie je tak nádherné, čisté, veľké. Všetko je nové, postele, postieľky pre deti. Okrem toho rodičky si do našej pôrodnice v podstate nemusia doniesť žiadnu nijakú výbavu, v každej izbe sú nachystané plienky, hygienické potreby, všetko tu majú. Niektoré si prinesú vlastné, pretože chcú mať svoje, ale sú aj také, napríklad rodičky zo slabších sociálnych pomerov, ktoré to uvítajú. Každá izba má sociálne zariadenie, wifi, televízor.
Väčšinou si toto pacient musí zaplatiť ako nadštandard.
U nás nie, neplatia sa ani zmluvné pôrody. Zadarmo sú aj bezbolestné pôrody, ponúkame aj rajský plyn, ktorý vieme tiež dať sponzorsky.
Vy ste pred dvoma rokmi v jednom rozhovore povedali, že chcete dostať na úroveň takých kvalitných horských nemocníc ako v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku. Darí sa vám to?
Postupne sa to darí a verím, že ak budem mať ešte zdravie a sily, tak sa nám to aj podarí. Ideme postupne krok za krokom.