Včera som viedla debatu s mojim synovcom, mladým lekárom, ktorý pracuje v jednej fakultnej nemocnici. Aj on dal výpoveď.
Na moju otázku, či mu neprekáža, že šéf odborárov v médiách používa aj klamlivé argumenty a často zavádza, mi povedal: Vieš, jeho neriešim, nereagujem ani na Agel či Pentu. Mne ani tak nejde o peniaze, skôr mi prekážajú tie pracovné podmienky…
Zhodli sme v jednom. Lekári (teda väčšina) si zaslúžia mať vyššie platy. Zaslúžia si omnoho lepšie pracovné podmienky, najmä tí, ktorí majú tú smolu, že pracujú v štátnych nemocniciach, kde 90 percent všetkých peňazí ide na mzdy, a nie na inovácie či zlepšenie prostredia (ako to robia viaceré malé a stredné neštátne nemocnice).
V rámci práce denne sledujem sociálne siete, vidím ako sa k výpovediam vyjadrujú viacerí lekári. Napríklad takí, o ktorých sa hovorí, že bez obálky na pacienta ani nepozrú. A potom sú tam aj takí, ktorých si nesmierne vážim a obdivujem, o ktorých viem, že im naozaj ide o pacienta. Aj oni dali výpovede. Všetci do jedného hovoria to isté, čo môj synovec. O peniaze nejde. Ide o lepšie pracovné podmienky, o spravodlivejšie financovanie rezortu.
Čo je však spravodlivejšie financovanie rezortu, pri tak obmedzených možnostiach rozpočtu? Dať všetky peniaze iba do nemocníc, ideálne len do štátnych? Pretože vraj len oni poskytujú komplikovanú a finančne náročnú zdravotnú starostlivosť, keďže neštátne nemocnice sa takýchto pacientov podľa nich zbavujú? No neviem, v rodine mám človeka, ktorý keby ostal so svojou náročnou diagnózou v istej fakultnej nemocnice, už tu nie. A pomohli mu, čuduj sa svete, v súkromnej nemocnici, ktorá patrí Agelu, kde sa oňho príkladne starajú doteraz.
Lekári sa divia, že sa verejná mienka obracia proti nim. Že ľudia nepochopili, o čo im ide. Že nerozumejú tomu, v akých podmienkach pracujú. Že tie platy, o ktorých sa píše, majú len vtedy, keď majú šesť, sedem či osem služieb do mesiaca.
No možno je to preto, že sú tu dva svety. Jeden svet, kde sú tí slušní a poctiví lekári, ktorí bojujú nielen za seba, ale aj za svojho pacienta.
A potom je tu ten druhý svet. Svet, ktorý bojuje len proti súkromníkom, a nielen proti Agelu či Pente, ale aj proti neštátnym lekárom a ambulanciám. Sú to tí, ktorí nevidia problém v plytvaní peňazí v štátnych nemocniciach, ale neuveriteľne im prekáža zisk u súkromníkov (ktorý mimochodom často investujú späť do nemocníc).
Tí, ktorí vyčítajú ambulantným lekárom, že dostávajú peniaze len za počet kariet a bezhlavo si vyberajú poplatky, ale už nevidia svojich kolegov, ktorí sa napoludnie presunú z nemocnice do svojej súkromnej ambulancie a pokojne kasírujú od pacientov nemalé sumy napríklad za jednodňovú zdravotnú starostlivosť. A neustále sa odvolávajú na nesplnené memorandum.
To memorandum, ktoré pred dvoma podpísal s odbormi Eduard Heger a ktoré, ako sa neskôr priznal, ani nečítal (ak by čítal, určite by ho v takom znení nepodpísal). Lebo každý, kto si memorandum preštuduje podrobne (odporúčam), si musí klásť otázky.
Napríklad: Prečo by Lekárske odborové združenie malo byť súčasťou (a malo mať dokonca spolurozhodovaciu právomoc) pri tvorbe nového systému DRG? Odborné a stavovské organizácie áno, ale odbory? Alebo ako má vláda zabezpečiť dostatok zdravotníkov, ideálne do decembra? Veď sa to nepodarilo žiadnej vláde za posledných 15 rokov. A ako to spraviť, keď samotní slovenskí lekári len s veľkou nevôľou medzi seba prijímajú kolegov z tretích krajín? O Rázsochách a akciovkách písať ani nebudem. O tom, akú formu majú mať zdravotné zariadenia alebo to, kde bude stáť nová univerzitná nemocnica má hádam rozhodovať niekto kompetentný. A Lekárske odborové združenie to nie je.
Nuž, najdlhšie vládnucim premiérom je Robert Fico. Jedno sa odborárom musí uznať. Konečne svoj protest namierili proti tomu, kto je za stav zdravotníctva na Slovensku naozaj zodpovedný.
