Zdravotníctvo sa nezmení, lebo žiadny kapor si svoj rybník nevypustí
Bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac hovorí o tom, či požiadavky odborárov dokážu pomôcť slovenskému zdravotníctvu a čo by ho mohlo skutočne zlepšiť. Stavia najmä na lepšie vzťahy medzi ambulantným sektorom a nemocnicami, ako aj na redukciu počtu nemocníc, ale nie počtu lôžok
V akom stave je súčasné zdravotníctvo?
Podľa objektívnych dát ide dole vodou. Slovenské zdravotníctvo je jedným z najhorších v efektivite. Mali sme jednu z najvyšších, ak nie najvyššiu úmrtnosť na covid. Máme nízko efektívne a relatívne zle vybavené zdravotníctvo, pretože je nedostatok lekárov a súčasne ich prebytok. Máme osemdesiat nemocníc, v Dánsku – rovnako veľkom štáte – je ich dvadsať. Máme zle rozložené pracovné sily a veľa lekárov je alokovaných po menších nemocniciach.
Pomôže systému návrh odborárov?
Pýtame sa kapra, aký by chcel mať rybník. Ale žiadny kapor si svoj rybník nevypustí. Lekári nám hovoria, ako by to zdravotníctvo malo vyzerať, ale problém slovenského zdravotníctva, ktorý kapor v rybníku nemôže vyriešiť, je, že máme efektivitu zhruba 70 percent. To znamená tridsať percent zdrojov, ktoré dávame do zdravotníctva, pacientovi neslúži.
Komu súčasný stav vyhovuje?
Každému a nikomu. Vláde doteraz vyhovoval, lebo s ním nemala žiadne veľké starosti. Tento cirkus vznikol za vlády Ivety Radičovej, ktorá úplne zbytočne prijala niečo, čo sa volá platový automat. Bol to prvý klinec do rakvy zdravotníctva, pretože sa zvyšujú platy na základe veku a nie na základe odpracovaných hodín a kvality práce. Lekári dostávajú platy, na ktoré slovenská ekonomika nemá. Potom sa stane, že bežná veľká štátna nemocnica dáva 90 percent disponibilných zdrojov, ktoré má k dispozícii, na mzdy. A len zo zvyšku platí faktúry a všetko ostatné financuje dlhom. Keď dlh narastie, vláda nemocnicu oddlží. Jediný, komu tento systém nevyhovuje, je pacient.
A systém beží ďalej bez pridanej hodnoty pre pacienta?
Použijem svoj bonmot z roku 2001, keď som hovoril, že problém slovenského zdravotníctva je, že ono by aj celkom dobre fungovalo, keby v ňom neboli pacienti. A to sa v podstate nezmenilo dodnes.
Čo by pomohlo situáciu zmeniť?
Súčasťou boja za zvýšenie efektivity je aj zodpovedné hospodárenie nemocníc, ktoré každoročne tvoria straty. Jedným z tých krokov, no nie jediným, je transformovať nemocnice do iného právneho postavenia. Nemocnice totiž spravujú majetok štátu a na základe toho majú licenciu, že môžu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Ich právna subjektivita je, že sú príspevkové organizácie, čo je holý nezmysel.
Prečo?
Príspevková organizácia dostáva aspoň polovicu na mzdy od zriaďovateľa, teda štátu. Ten, samozrejme, na mzdy neprispieva. Keďže sú v takom zvláštnom právnom postavení, môžu beztrestne tvoriť dlhy, ktoré aj tvoria, čo je trošku nemorálne, pretože ak nejaký riaditeľ hospodári lepšie a iný horšie, vlastne zarobí ten so stratou, lebo pri oddlžení dostane viac peňazí. Už 20 rokov vieme, že nemôžu ostať v takomto stave a stále v ňom sú a stále tvoria dlhy a stále sú tam neduhy. Nízka efektivita, vysoká relatívna prezamestnanosť, nízka kvalita služieb pre pacienta. Akciovky to nemusia byť. Môžu to byť eseročky, môžu to byť verejnoprávne, môžu to byť neziskovky, ale niečo to musí byť, aby to malo transparentné hospodárenie, aby to malo tvrdé rozpočtové obmedzenia. To znamená, aby to nemohlo beztrestne tvoriť dlhy, čo je stále možné. Dnes sú zase nemocnice na úrovni jednej miliardy dlhu.
To je aj dôvod, prečo lekári požadovali zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti?
Lekári nikdy akciové spoločnosti nechceli. V nich žiadne mzdové tabuľky neplatia a uzatvára sa tam kolektívna zmluva. Neviem si predstaviť, že by sa niekde vo Volkswagene alebo v inej firme uzatvárala pracovná zmluva, kde máte nastavené, že 20 rokov od skončenia školy budete mať taký plat a po 25 rokoch vyšší plat. Tak to jednoducho nejde.
Polovici slovenských pacientov to nevadí a podporujú lekárskych odborárov v ich požiadavkách.
Skoro bezvýhradne ich podporovali pri tom prvom proteste v roku 2012 a aj počas covidu. Ale momentálne už necítim takú bezvýhradnú podporu. Po prvom ani po druhom úspechu odborárov sa však situácia pacientov nezlepšila. Začínajú pochybovať, čo vlastne z toho budú mať. Aj by podporili lekárov, keby si boli istí, že to pocítia. A teraz počúvajú, že čím viacej dostanú lekári, tým menej bude na lieky alebo tým menej bude na to a hento. Problém je aj v mentalite slovenského občana. Každý si myslí, že je dobré mať nemocnicu čo najbližšie, ideálne na každej autobusovej zástavke. Ľudia si neuvedomujú, že nemocnice nemôžu byť v takej kvantite kvalitné. Každý špás niečo stojí. Nemôžeme si dovoliť platiť dve až tri miliardy a nemať za to nič.
Kam miznú tie peniaze?
Niežeby ich niekto rozkradol. Proste sa lieky predpisujú viac ako treba, receptov je viac, ako treba – každá návšteva u lekára sa končí receptom, ktoré sa potom vyhadzujú. Veď to sú tony liekov, ktoré sme niekde zakúpili. Neefektívnosť je aj v šikanovaní pacienta: choďte tam a tam, čakajte tri mesiace. To všetko sú veci, ktoré pacienti vnímajú, len si zatiaľ nevedia ešte ujasniť, že to, čo im sľubovali tri a pol Ficovej vlády, sú pečené holuby na streche, že Fico je v podstate veľká pekáreň sľubov. Medzitým sa zdravotníctvo priebežne zhoršuje aj na základe objektívnych parametrov. Z priemeru EÚ sa dostáva na chvost. Skoro v každom dôležitom parametri.
Vyriešila by tento problém optimalizácia siete nemocníc (OSN)?
Nie OSN, ale OSP, čo je optimálna sieť poskytovateľov. Ide o prepojenie medzi ambulantným sektorom a medzi nemocnicami. Keby ambulantný sektor dobre fungoval, potom nebude toľko zbytočných hospitalizácií a odbremení to nemocnice. Takže najprv sa musí urobiť ambulantný sektor a následne sa musí redukovať počet nemocníc, nie počet lôžok. Je to také isté, ako keby ste v neefektívnej električke vytrhli sedadlá, ale ona bude ďalej jazdiť. To proste nemá zmysel.
A mimochodom, keď nastali tieto cirkusy s nemocničnými lekármi, prvú vec, ktorú vláda a ministerstvo mohli urobiť, len to by museli vedieť, bolo začať vyjednávať s ambulantnými poskytovateľmi. O tom, či by konečne malo začať platiť, čo je už dvadsať rokov v zákonoch, aby ambulantní poskytovatelia mohli chodiť do nemocníc liečiť svojich pacientov. Čo to je za gynekológa, ktorý dvadsať alebo tridsať rokov nevidel pôrod? A tým by sa aj systém odľahčil. Nehovorím, že by to situáciu vyriešilo, ale zlepšil by sa vzťah medzi ambulantným sektorom a nemocnicami.
Práve touto nesúrodosťou vzniká situácia, že na jednej strane máme nedostatok lekárov a na druhej strane ich prebytok?
Máme množstvo nemocníc, kde sú lekári roztrúsení, takže je ich vlastne všade nedostatok. Teraz si predstavme, že Dánsko má päť miliónov obyvateľov a dvadsať nemocníc. A krásne to pokrýva ich zdravotníctvo. Jedno z najlepších v Európe. Skoro v každom parametri z tých dvadsiatich nemocníc je osemnásť nových, lebo ešte vyšli aj peniaze na stavbu nových nemocníc. Žiadne stredoveké, ako tu máme my.
Stačí nám počet vyštudovaných lekárov?
Ročne na Slovensku skončí lekárske fakulty okolo 800 študentov. Máme každú sezónu 800 renomovaných lekárov, ale zamestnať vieme len 200, aj to je veľa. A ten zvyšok ide do zahraničia, ktorý sa už nikdy nevráti. Keď je málo lekárov, majú veľa roboty. Prečo nevieme zamestnať mladých, ktorí budú o tri až päť rokov kvalifikovaní, aby mohli robiť samostatne?
Takže teoreticky vieme nahradiť výpadok troch tisícok lekárov?
Za štyri roky by sme zo všetkých doštudovaných lekárov mohli nahradiť tých tritisíc, ktorí dali výpoveď. Je tu však mnoho otázok – nikto sa nespýta, kam by tých 3 300 lekárov išlo. Všetci hovoria, že prvého končia. Kam pôjde lekár po mesiaci? Vykladať vagóny? Lebo v zahraničí prijmú našich lekárov len za určitých podmienok. Prvý je, že nebudú mať jazykovú bariéru. No koľko našich lekárov, hlavne seniorov, aktívne ovláda cudzí jazyk? Pôjdu do ambulantného sektora? Tretina z nich tam tak či tak už je. Tieto otázky nikto nepoložil verejne.
