Pri rozhovoroch na tému zdravotná politika sa objavujú desiatky rôznych tém. Väčšinou ide o pomerne úzke a technické záležitosti.
Niekedy by sa však zišlo hlbšie zamyslieť nad kľúčovými otázkami. Napríklad, čo je cieľom zdravotníctva? Príliš ľahko sme uvažovanie nad takýmito otázkami zaradili do kolónky jalového filozofovania, ktoré nemá miesto vo svete orientovanom na výkon a výsledok. No možno zistíme, že dnešný zdravotný systém sa potáca aj preto, lebo nevie, čo je vlastne jeho zmyslom.
Ľahko to môžeme odbiť tvrdením, že cieľ zdravotníctva je obsiahnutý v jeho názve. Keď som vlani na konferencii INESS položil túto otázku nášmu hosťovi holandskému profesorovi Jeurissenovi, bez zaváhania odpovedal, že cieľom zdravotníctva je zlepšovať zdravie.
Všetci by sme chceli zdravotníctvo personalizované doktorom Skružným z Vesničky.
Táto odpoveď však iba otvára Pandorinu skrinku otázok a nejasností. Čo je to zdravie? WHO definuje zdravie ako stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody a nie iba ako neprítomnosť choroby alebo slabosti. Na takto definované zdravie paradoxne lepšie cielilo predosvietenské zdravotníctvo zviazané náboženstvom než moderné technokratické zdravotníctvo, ktorého symbolom je aj WHO. Inými slovami, na zdravie populácie majú často väčší vplyv faktory ako vzdelanie, ekonomický status, podnebie či životné prostredie ako dnešné systémy zdravotníctva.
Nebolo by produktívne očakávať, že zdravotníctvo v akejkoľvek konfigurácii dokáže človeka povzniesť do stavu „úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody“. Mali by sme zabudnúť na definíciu WHO a uspokojiť sa s užšou definíciou: cieľom zdravotníctva je zlepšovať stavy spojené s (ne)fungovaním nášho tela a mysle.
No verejné zdravotníctvo nie je zamerané ani na toto. Stretli sme sa pri spotrebe zdravotnej starostlivosti s kvalitatívnymi ukazovateľmi? Súčasné zdravotníctvo je zamerané na ekonomické a administratívne ukazovatele. Naplnenosť siete, množstvo poskytnutých výkonov, technické a personálne vybavenie. Niežeby na ekonomických ukazovateľoch bolo niečo zlé, ale tie by mali byť iba mierkou efektívnosti dosahovania hlavného cieľa – uspokojenia zákazníka, teda pacienta.
A opäť sme na začiatku. Nemohli by sme medzi ciele zdravotníctva zaradiť aj spokojnosť pacienta? Keď verejne spomeniem termín „pacientsky zážitok“, často nasleduje mierne dotknutá reakcia najmä zo strany lekárov, že zdravotnú starostlivosť redukujem na pozdrav a vymaľovanú čakáreň, pričom tie nereflektujú medicínsku úroveň zariadenia. Pomôžem si výrokom šéfa University of Utah Hospital: „Medicínska starostlivosť je naozaj výnimočná len vtedy, ak si aj pacient myslí, že je taká.“
Cieľ zdravotníctva sa nemôže obmedzovať iba na tabuľky so zdravotnými ukazovateľmi. Zdravotníctvo je služba. A ako v každej službe, aj tu je zákazník, teda pacient, spolutvorcom samotného produktu. Cieľom zdravotníctva musí byť aj čo najväčšia spokojnosť pacienta. Pacient a jeho rodina neprichádzajú len so zdravotným problémom, ale aj s očakávaniami, neistotou, so stresom, strachom.
Ak by som skončil tu, bude to príliš patetický záver. Všetci by sme chceli zdravotníctvo personalizované doktorom Skružným z Vesničky, ktorý vždy vie poradiť so zdravotným problémom, s neverou aj s etickou dilemou týkajúcou sa momentálne zaostalého závozníka.
Čo to však znamená pre praktickú zdravotnú politiku? Veď každý politik hlása, že mu v prvom rade ide o pacienta. Ak je to naozaj tak, môže to premietnuť do praxe. Väčšou transparentnosťou a kvalitou dát o poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Pretláčaním nového komunikačného prístupu ku pacientovi. Informovanosťou pacienta a jeho rodiny o pohybe v systéme, od úvodnej diagnostiky až po rehabilitáciu. Funkčnými komunikačnými bodmi. Zberom spätných väzieb od pacientov. Ale aj ťažšími vecami, ako rešpektovanie názoru pacienta na (ne)poskytovanie liečby či liečba a zomieranie v domácom prostredí. Netreba na to dramatickú reformu, začať sa dá aj malými krokmi.