Zdravotné systémy sa v jednotlivých krajinách líšia. Týka sa to nielen počtu zdravotných poisťovní, ale aj poplatkov v ambulanciách a nemocniciach. Prinášame vám prvú časť prehľadu systémov vo vybraných európskych krajinách.
Spojené kráľovstvo
O zdravotnom systéme v Spojenom kráľovstve sa často hovorí najmä v súvislosti s dlhými čakacími lehotami na operácie alebo návštevu u špecialistu. Ako jedna z mála krajín v Európe má len jednu inštitúciu, ktorá hradí zdravotnú starostlivosť. Ako uviedol Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP) vo svojej publikácii Najlepšia zahraničná prax pre reformu slovenského zdravotníctva, Národný zdravotný systém UK (NHS) je príklad vysoko centralizovaného modelu bez potreby veľkej miery pripoistenia. Je financovaný z daní z príjmu, ktoré sú v rámci jednej štátnej inštitúcie distribuované poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Výhodou centralizácie systému sú podľa ÚHP nízke administratívne náklady, ktoré tvoria len dve percentá výdavkov na zdravotníctvo.
Výdavky na obyvateľa naprieč regiónmi sú relatívne rovnomerne rozdelené. „Systém v UK je najbližším príkladom systému s univerzálnym prístupom k zdravotnej starostlivosti. Podobne ako to platí pre vyspelé zdravotné systémy v krajinách EÚ, prístup k zdravotnej starostlivosti majú všetci obyvatelia Spojeného kráľovstva zvyčajne zadarmo. Rozdiely môžu byť skôr kozmetické,“ uvádza útvar. Špecifikom systému v Spojenom kráľovstve je, že len veľmi malú časť výdavkov si hradia domácnosti v podobe priamych platieb alebo cez súkromné poistenie (len tri percentá z celkových zdrojov na zdravotníctvo). Spolufinancovanie zo súkromných zdrojov je potrebné zvyčajne len na zubnú a očnú starostlivosť a spoluúčasť na liekoch. Odvrátenou stranou tohto centralizovaného systému sú však príliš dlhé čakacie lehoty na zákroky aj vyšetrenia u špecialistov.
Francúzsko
Aj vo Francúzsku funguje centralizovaný systém jednej inštitúcie, no na rozdiel od Spojeného kráľovstva tam významnú úlohu zohráva dobrovoľné pripoistenie. Ako hovorí MUDr. Ján Dudra, autor knihy Súkromné zdravotné poistenie, francúzsky systém si zaslúži pozornosť z troch dôvodov. V prvom rade Francúzsko patrí medzi krajiny s najlepšou úrovňou zdravia obyvateľstva medzi bohatými krajinami. Druhým dôvodom je, že Francúzsko je na prvom mieste medzi krajinami OECD v dôležitom ukazovateli výkonnosti zdravotného systému – v odvrátiteľných úmrtiach. „Či už porovnávame strednú dĺžku života pri narodení, strednú dĺžku života v 65 rokoch, dojčenskú úmrtnosť alebo stratené roky života v dôsledku predčasného úmrtia, Francúzsko dosahuje lepšie výsledky ako USA. Krajina sa tiež vyznačuje najvyššou priemernou dĺžkou života žien po Japonsku,“ dodal.
A po tretie, Francúzi majú ľahký prístup k primárnej sfére aj špecializovaným službám za menej ako polovičné náklady na obyvateľa v porovnaní s výdavkami v USA. Peniaze z odvodov zamestnávateľov a zamestnancov sa centralizujú a prerozdeľujú poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v troch schémach (všeobecnej, ktorá pokrýva 88 percent populácie, pre SZČO šesť percent a poľnohospodárskej päť percent). Neziskový povinný systém zdravotného poistenia pokrýva takmer celú populáciu. „Špecifikom francúzskeho modelu sú priame platby pacientov v ambulantnej starostlivosti, ktoré sa spätne refundujú. Úhrady pacientov vo všeobecnosti pokrývajú 60 až 70 percent nákladov v zdravotníctve, len 35 percent úkonov je platených priamo medzi poskytovateľom a poisťovňou,“ píše ÚHP.
Platby pacientov sú však z väčšej časti refundované zdravotnou poisťovňou z verejných zdrojov, obvykle je to do 70 percent. Výnimkou sú nižšie príjmové skupiny a veľmi drahé úkony s pokrytím do sto percent z verejných zdrojov. Poplatky pacientov majú aj inú funkciu, regulujú návštevy špecialistov, keďže bez konzultácie so všeobecným lekárom môže byť návšteva hradená len do 30 percent. Dobrovoľné poistenie vo Francúzsku zároveň umožňuje zníženie povinnej spoluúčasti pri návštevách ambulancií. Aj preto je dobrovoľne zdravotne poistených vyše 90 percent populácie a dobrovoľné poistenie tvorí sedem percent celkových výdavkov na zdravotníctvo, pričom priemer EÚ za rok 2019 predstavoval päť percent. „Platby z vlastného vrecka vďaka vysokej miere pripoistenia a horným limitom na priame platby tvoria menej ako 10 percent celkových výdavkov na zdravotníctvo, najmenej spomedzi krajín EÚ a OECD, pričom priemer EÚ bol za rok 2019 21 percent,“ uvádza ÚHP.
Holandsko
Úplne iný zdravotný systém, kde štát hrá oveľa menšiu úlohu, funguje v Holandsku. Je založený na neziskových zdravotných fondoch a nezávislých poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Ako uvádza ÚHP, systém vychádza z tradície samoregulácie a kvalitných inštitúcií, nie však zo štandardnej trhovej súťaže. „Zásadná reforma z roku 2006 zjednotila povinný poistný systém, zásadne zmenila úlohy účastníkov systému – neštátne zdravotné poisťovne tvoria konkurenciu pre získavanie poistencov a relatívne nezávislé inštitúcie regulujú systém namiesto štátu,“ píše. Dnes v Holandsku pôsobí v rámci zdravotného poistenia 26 poisťovní, ale štyri najväčšie poisťovne pokrývajú až 90 percent trhu v počte poistencov a iba jedna z nich je súkromná, ziskovo orientovaná poisťovňa. „Regulácia spočívala aj v zákaze vyplácania dividend, na základe 10-ročného moratória do roku 2016. To znamenalo, že systém povinného zdravotného poistenia bol v praxi neziskový. Aj po skončení moratória najväčšia súkromná poisťovňa vo svojich finančných údajoch za roky 2019 až 2021 zverejnila, že svoj prebytok využije na zníženie poistného pre klientov alebo pre tvorbu rezerv,“ dodal ÚHP.
Okrem povinného poistenia majú Holanďania možnosť doplnkového pripoistenia v súkromných poisťovniach. Povinné zdravotné poistenie pokrýva sto percent nákladov na zdravotnú starostlivosť v základnom balíku, ale pacienti od 18 rokov si z vlastného vrecka hradia prvých 385 eur ročne z týchto nákladov. „Napriek viacerým poisťovniam základný balík ponúka rovnaký rozsah zdravotnej starostlivosti, ktorá je nevyhnutná, účinná a príliš nákladná pre jednotlivcov,“ uvádza ÚHP. Do spoluúčasti sa nerátajú návštevy všeobecných lekárov, pričom Holandsko má relatívne vysoký počet návštev všeobecných lekárov na obyvateľa – podľa Eurostatu to bolo v roku 2019 takmer deväť návštev oproti priemerne siedmim v EÚ. Na druhej strane práve všeobecní lekári plnia silnú úlohu pri regulácii návštev špecialistov. Spoluúčasť sa netýka zdravotnej starostlivosti o deti, starostlivosti o matku a dieťa, domácej ošetrovateľskej starostlivosti, integrovanej starostlivosti pri chronických ochoreniach ako diabetes, astma, manažmentu kardiovaskulárnych rizík a preventívnej starostlivosti.
Ako píše ÚHP, domácnosti platia okrem spoluúčasti dohodnutú sumu poistného zdravotným poisťovniam, ktoré si samy vyberajú. Zdravotné poisťovne môžu cez nominálne poistné upravovať cenu pre poistenca. Ohrozené skupiny, ako domácnosti s nízkym príjmom, dostávajú od štátu príspevok na nominálne poistné. Navyše si väčšina obyvateľov (až 84 percent) hradí doplnkové zdravotné poistenie (približne 350 eur za rok), ktoré kryje náklady na starostlivosť mimo základného balíka. „Ide však len o doplnkovú neakútnu starostlivosť, ako napríklad dentálna starostlivosť pre dospelých, fyzioterapia, okuliare alebo šošovky či antikoncepcia. Až 43 percent z položiek mimo základného balíka predstavuje dentálna starostlivosť,“ uvádza ÚHP.
Nemecko
Podobne ako Holandsko aj Nemecko má systém univerzálneho verejného zdravotného poistenia založeného na fondovom hospodárení viacerých poisťovní. „Špecifikom je duálny systém s malou časťou obyvateľov poistených čisto v súkromnom systéme,“ dodalo ÚHP. Takmer 90 percent ľudí je poistených vo verejnom neziskovom systéme, len približne 11 percent je poistených v súkromných poisťovniach. Verejné zdravotné poisťovne tvoria poisťovne na princípe neziskového sektora a s fondovým hospodárením. Prebytok zdravotnej poisťovne putuje do rezervných fondov.
V Nemecku dnes existuje takmer sto aktívnych verejných poisťovní, tie pokrývajú poistencov podľa regiónu, podľa zväzov a združení, firiem či sektora. Možné je aj súkromné zdravotné poistenie, je však limitované príjmom. Súkromne poistiť sa môžu len ľudia s vyšším príjmom (1,3-násobok priemernej mzdy), a to v štandardných komerčných poisťovniach, ktoré môžu tvoriť zisk. Späť do verejného systému sa môžu vrátiť, ale len do veku 55 rokov a pri poklese príjmu pod príjmovú hranicu pre súkromné poistenie. „Takéto pravidlo bráni návratu poistencov v dôchodkovom veku, ktorí by boli nákladnejší pre povinné zdravotné poistenie,“ píše ÚHP.
Na rozdiel od iných krajín súkromné poistenie nie je len doplnok k povinnému poisteniu, ale plne ho nahrádza. V rámci systému má poistenec rovnakú zdravotnú starostlivosť ako v základnom balíku v povinnom systéme. Rozdiely sú podľa publikácie ÚHP v doplnkových službách, ako zubná starostlivosť alebo súkromné izby v nemocnici.
