Tomáš Szalay, hlavný lekár Bratislavského kraja, poslanec za SaS
Ambulantný sektor nie je cieľ sám osebe, ale nástroj na dosahovanie cieľov zdravotnej politiky. Tie je potrebné formulovať ako merateľné indikátory (KPI) – najmä v oblasti dostupnosti, kvality a efektívnosti. Kľúčové je následne nastaviť motivácie účastníkov systému na ich dosahovanie. V prípade zdravotných poisťovní by malo byť plnenie týchto cieľov podmienkou vyplácania zisku. Poisťovne potom prirodzene prenesú tieto motivácie na poskytovateľov cez platobné mechanizmy, prípadne aj na pacientov cez spoluúčasť. Príkladom konkrétneho cieľa je skrátenie času od indikácie vyšetrenia po jeho realizáciu u ambulantného špecialistu. Nástrojmi môžu byť elektronický výmenný lístok, podpora prvovyšetrení a aktívne riadenie objednávok. Tomu sa musí prispôsobiť kapacita ambulantného sektora – jednak odstránením administratívnej záťaže (automatizované vykazovanie výkazov do NCZI) či posilnením kompetencií primárnej sféry, aby sa časť pacientov nemusela zbytočne presúvať k špecialistom. Katalóg výkonov v tomto kontexte nespomínam zámerne. Nemyslím si, že sa procesy zmenia samy od seba vďaka nejakému reformovanému katalógu. Ale, naopak, katalóg sa zmení pod tlakom potreby napĺňania KPI.
Zdenko Svoboda, poslanec (Hlas-SD) a člen parlamentného výboru pre zdravotníctvo
Rozvoj ambulantného sektora je mimoriadne komplexná téma. Zahŕňa tak rozvoj ľudského kapitálu, ako aj rozvoj prvkov digitalizácie, telemedicíny a umelej inteligencie. Pre rozvoj ľudského kapitálu je mimoriadne dôležitá dlhodobá kontinuita uplatňovanej verejnej politiky v oblasti ľudských zdrojov a vzdelávania. V tomto kontexte je dôležité nielen zvyšovať vzdelávacie kapacity medicínskych odborov, ale aj vytvoriť zásadné stimulačné nástroje na zvýšenie motivácie absolventov pracovať v ambulantnom sektore. Stimulačné mechanizmy by mali zahŕňať pomoc pri riešení hlavných výziev života mladých pracujúcich, ako je podpora bývania či podpora pri založení rodiny. Pokiaľ ide o využívanie telemedicíny a prvkov AI, dôraz by sa mal klásť na zvýšenie kapacít všeobecných a špecializovaných ambulancií pri monitorovaní chronických pacientov. Konkrétne si to viem predstaviť pri monitorovaní pacientov s hypertenziou či diabetom, a to formou zabezpečenia monitorovacích prvkov s automatickým odosielaním priebežných výsledkov priamo lekárovi do ambulantného informačného systému.
Marián Šóth, prezident Asociácie súkromných lekárov
Je to komplexná otázka a pravdou je, že riešenie malo byť na stole už dávno. Ambulantný sektor zabezpečuje približne 70 percent zdravotnej starostlivosti a až 90 percent diagnostiky, no napriek tomu je dlhodobo podfinancovaný. Problémom je najmä nerovnováha medzi ambulantnou a ústavnou starostlivosťou, kde sú zdroje aj pozornosť viac orientované na nemocnice. Ambulantný sektor je z veľkej časti neštátny, a preto sa naň často pozerá ako na niečo, čo si „poradí samo“. Realita je však iná – ambulancie sú menšie subjekty a nemajú takú silu ako veľké nemocnice. Sú politicky menej viditeľné, hoci zabezpečujú väčšinu zdravotnej starostlivosti. Treba si však uvedomiť, že silný ambulantný sektor pomáha nemocniciam: odľahčuje ich, znižuje tlak na hospitalizácie a šetrí zdroje celého systému. Ak ho budeme podceňovať, výsledkom bude presný opak: preťažené nemocnice a vyššie náklady. Základom je zrovnoprávnenie ambulantnej a ústavnej starostlivosti – nielen vo financovaní, ale aj v podmienkach a vo vnímaní.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
