Ak mala byť konferencia o auditoch štátnych nemocníc momentom pravdy, skončila sa skôr ako ukážka toho, ako sa pravda v slovenskom zdravotníctve systematicky preosieva
Nie preto, že by nám chýbali dáta. Ale preto, že chýba vôľa ich pomenovať nahlas. Národná konferencia o auditoch štátnych nemocníc bola dôkazom, že vláda neberie riadenie zdravotníctva vážne. Namiesto transparentnosti a odbornej diskusie sme videli politicky mimoriadne opatrnú inscenáciu, ktorá zakryla podstatu problému. Štát síce má dáta o vlastných zlyhaniach, no rezolútne ich odmieta otvorene komunikovať.
Audity realizované spoločnosťou PwC pritom pomenovali konkrétne a finančne vyčísliteľné rezervy v systéme. Nemocnice fungujú bez spoľahlivých výkonových ukazovateľov, nedokážu presne merať produktivitu práce, operačné sály sa využívajú len zlomok dňa a dátové systémy sú v niektorých prípadoch na úrovni manuálneho prepisovania. Toto je ukážkový príklad toho, ako štát ako vlastník a regulátor zároveň reálne riadi verejné financie.
Hovoríme o stovkách miliónov eur ročne, o neefektívnom využívaní personálu, infraštruktúry aj verejných zdrojov. To nie sú marginálne nedostatky. To je obraz systémového zlyhania riadenia, za ktoré nesie politickú zodpovednosť vláda.
O to znepokojujúcejšie pôsobí komunikácia premiéra Roberta Fica, ktorý ešte pred konferenciou avizoval „šokujúce zistenia“. Ak však vláda tieto zistenia následne neprezentuje v plnej podobe, ide o vedomé zavádzanie verejnosti. Takýto prístup nielenže oslabuje už aj tak nalomenú dôveru v inštitúcie, ale zároveň signalizuje, že politický marketing má vždy prednosť pred riadením verejných peňazí na základe faktov a dôkazov.
Ešte vážnejšie je podozrenie, že finálne výstupy auditov boli predmetom neformálnych rokovaní a úprav s účasťou záujmových skupín. Podľa informácií redakcie Medicína sa prezentované závery na konferencii mali upravovať minimálne dvakrát, aby nevyvolali príliš veľký rozruch a kompetentní si nad nimi mohli umyť ruky a odísť z miesta „nepoškvrnení“. Podaril sa im pravý opak.
Úlohou štátu nie je hľadať kompromis medzi tlakom odborov, manažmentu a politických nákladov. Úlohou štátu je pomenovať realitu a konať. Ak sa obsah auditov „koordinuje“ napríklad aj so zástupcami odborov vedených Petrom Visolajským, ide o popretie samotného zmyslu nezávislej analýzy a o dôkaz, že verejné peniaze v rukách politikov nemajú žiadnu hodnotu.
Minister zdravotníctva Kamil Šaško v tejto situácii neobstál ako manažér systému, ale skôr ako politický panák, ktorý sa snaží minimalizovať konflikty pre vlastný marketing. Namiesto toho, aby riešil problémy. Výsledkom je opäť známy scenár. Všetci aktéri si zachovali svoje pozície. Minister Šaško obraz snaživého mediátora, ústavní činitelia ochotných politických kolegov a Peter Visolajský ako „nositeľ pravdy, martýr a moralista“. A čo z toho má každý z nás, teda my pacienti? Absolútne nič. Nezmení sa nič. Chlebíčky sa zjedli, káva vypila, pekné reči sa povedali. A karavána ide ďalej.
Slovenské zdravotníctvo tak opäť premrhalo šancu na zmenu. Namiesto toho, aby sa audity stali východiskom pre systémové zmeny, stali sa politicky upraveným dokumentom bez reálneho dosahu. Vláda tým vysiela jasný signál: problém si uvedomuje, ale riešiť ho nebude, ak by to znamenalo politické náklady.
A práve to je dnes najväčší problém slovenského zdravotníctva. Nie nedostatok peňazí ani nedostatok analýz. Ale nedostatok politickej odvahy riadiť systém transparentne, na základe dát – a niesť za to zodpovednosť.
A kým sa tento prístup nezmení, môžeme si objednať ďalšie audity, ďalšie konferencie aj ďalšie analýzy. Výsledok bude rovnaký: systém, ktorý presne vie, kde stráca peniaze, ale nechce s tým nič urobiť.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
