Na Slovensku existuje zvláštny paradox. Všetci sa zhodnú, že zdravotníctvo je v zlom stave, že nemocnice sú zadlžené, neefektívne a potrebujú zmeny. Ale v momente, keď sa niekto pokúsi o konkrétny krok, okamžite sa zdvihne vlna odporu. Presne to dnes sledujeme v Univerzitnej nemocnici Bratislava.
Najväčšia nemocnica na Slovensku dlhuje takmer 163 miliónov eur. Nedokáže riadne platiť ani sociálne odvody za svojich zamestnancov. Je najväčším dlžníkom Sociálnej poisťovne v krajine. To nie je štandardný prevádzkový problém. To je stav, ktorý by v súkromnom sektore znamenal konkurz alebo nútenú reštrukturalizáciu.
A napriek tomu sa pri každom pokuse o racionalizáciu ozývajú hlasy, ktoré tvrdia, že ekonomika nemôže byť rozhodujúca. To je nebezpečná ilúzia. Nemocnica, ktorá hospodári katastrofálne, nie je sociálny experiment ani politický projekt. Je to organizácia, ktorá musí prežiť, aby vôbec mohla liečiť pacientov.
Presun oddelenia dlhodobo chorých z Podunajských Biskupíc do Petržalky sa prezentuje ako útok na pacientov. Lenže fakty hovoria niečo iné. Pacienti sa majú dostať do väčšej nemocnice s dostupnosťou urgentu, špecialistov, CT, MR či konziliárnych služieb. Vedenie argumentuje vyššou bezpečnosťou a efektívnejším využitím zdrojov. Oponenti argumentujú emóciami.
Najväčšou absurditou je však predstava, že presun pracoviska o približne pätnásť kilometrov v rámci jedného mesta predstavuje zásadný zásah do fungovania zdravotníctva. Ak je toto hlavný argument proti reorganizácii, potom sa už dávno nebavíme o záujmoch pacientov. Bavíme sa o obrane zaužívaného komfortu a lokálnych záujmov.
Lekárske odborové združenie sa v posledných rokoch čoraz častejšie stavia do pozície nielen ochrancu pracovných podmienok, ale aj akéhosi spolumanažéra zdravotníctva. Odbory však neboli zvolené na riadenie nemocníc. Neniesli a nenesú zodpovednosť za ich ekonomické výsledky. Nezodpovedajú za miliónové dlhy, za pokles výkonnosti ani za investičný dlh. Ak však manažment navrhne zmenu, odbory sa tvária, akoby mali právo veta.
Nemajú.
Ich úlohou je hájiť práva zamestnancov, nie blokovať každé opatrenie, ktoré naruší existujúci stav. Ak by sa slovenské nemocnice riadili výlučne logikou odborárskeho odporu, nikdy by sa nezrušilo žiadne neefektívne pracovisko, nikdy by sa nepresunula jediná kapacita a nikdy by sa neoptimalizovalo nič. Dlhy by len ďalej rástli a systém by sa pomaly rozpadal.
Rovnako nešťastné je, keď sa do odborných rozhodnutí miešajú komunálni politici. Petície s tisíckami podpisov síce dobre vyzerajú na sociálnych sieťach, ale nepredstavujú riešenie. Politici radi hovoria, čo všetko sa nesmie zmeniť. Oveľa menej ochotne hovoria, kde na to vezmú peniaze.
Slovenské zdravotníctvo dopláca celé desaťročia na to, že sa príliš často rozhodovalo podľa politickej popularity a príliš málo podľa dát. Výsledkom sú nemocnice, ktoré fungujú v budovách z minulého storočia, chronický nedostatok personálu a stovky miliónov eur dlhov.
Ak má byť Univerzitná nemocnica Bratislava ozdravená, musí mať vedenie možnosť robiť aj bolestivé rozhodnutia. Nie každá optimalizácia bude populárna. Nie každý presun vyvolá potlesk. Ale alternatívou je pokračovať v stave, ktorý priviedol najväčšiu nemocnicu na Slovensku na pokraj finančného kolapsu.
A práve tu by sa mala skončiť diskusia. Nemocnica s dlhom 163 miliónov eur už dávno nemá luxus rozhodovať sa podľa politických nálad, odborárskeho tlaku či lokálnych záujmov. Buď začne robiť nevyhnutné zmeny, alebo bude o pár rokov riešiť oveľa väčší problém než presun jedného oddelenia. Bude riešiť vlastné prežitie.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
