Stačilo tak málo. Nezbabrať tender na stanice záchrannej zdravotnej služby. Mať celý proces transparentný, nič neskrývať, netajiť
Podmienky nastaviť jasne, do komisie posadiť kompetentných ľudí a mať celý proces pod drobnohľadom. Nič z toho sa nestalo a výsledkom je, že si tender na záchranky začal žiť vlastným životom. Na škodu pre všetkých. Témy sa okamžite chytili lekárske odbory, ktoré, ako inak, chcú záchranky zoštátniť. Lebo štát je pre ne najlepší vlastník (?!). Ak im vmietnete argument, že práve štát tento tender zbabral, vytiahnu iný argument – lebo do štátnych inštitúcií naliezli nominanti finančných skupín, preto sa to celé pokazilo.
Nuž takto. Záchranná zdravotná služba je jedna z mála vecí v tomto marazme, ktorá roky fungovala. Iste, vzhľadom na peniaze, ktoré do nej putujú, láka aj takých, ktorí okolo záchranky prešli len na ulici. No fungovala možno aj preto, že v nej pôsobia ako štátne záchranky, tak aj súkromné. A z iných odvetví vieme, že ak má štát konkurenciu, začne sa snažiť.
Hoci to nie je ten istý prípad, predsa len: Kým na Slovensku pôsobil súkromný „žltý“ vlak, začala sa snažiť aj štátna firma. Zrazu ste z Bratislavy na druhý koniec republiky necestovali šesť hodín a lístok vás nestál 20 eur. Potom však prišiel kapitán s výložkami so svojou víziou národného dopravcu (a žiadneho iného), žltý vlak poslal svojimi krokmi späť do Česka, a tak cesta do Košíc vyšla už na 25 eur. Hovorí sa tomu monopol. Napríklad v Španielsku poskytujú dopravu rýchlovlakmi tri spoločnosti, z toho jedna štátna. Ako to vyzerá? Nuž tak, že z Valencie do Madridu sa dostanete za necelé dve hodiny a za deväť eur, a áno, aj štátnym dopravcom. Prečo? Lebo konkurencia. A tá patrí aj do zdravotníctva, či sa to odborárom páči, alebo nie.
Vráťme sa však späť na Slovensko a k záchrankám. V celej debate padlo niekoľko návrhov. Od úplne najhorších (celé to dať pod štát) cez tie naivné (spravovať by ich mohli VUC, ktoré nemajú peniaze na základné veci) až po tie prijateľnejšie (začlenenie ZZS do nemocníc s urgentmi). Prečo nie štát? Nuž, spomeňme si napríklad na tablety, ktoré štát pre záchranárov nakúpil. Veľké, ťažké, nepraktické, zle sa s nimi robí. Stáli milióny. Kto ich používa? Len lekári v štátnych záchrankách. Súkromné záchranky si nakúpili radšej svoje tablety, ktoré sa používajú omnoho ľahšie.
Samosprávy? Nemajú peniaze na prevádzku škôl, škôlok, domovov sociálnych služieb. A teraz majú dostať na krk nákladnú záchrannú zdravotnú službu?
Otázne by tiež bolo, či by prevádzka záchraniek priamo nemocnicou priniesla nejaké zlepšenie z pohľadu manažmentu pacienta alebo chodu nemocnice, prevádzkové či personálne synergie alebo vyrovnanejšie financovanie urgentného príjmu. Lebo povedzme si úprimne, urgentom, ktoré sú vo väčšine prípadov stratové, by peniaze, ktoré dostanú na záchranky, pomohli. Len by to nemohlo ísť na úkor samotných záchraniek. Lebo časy, keď záchranky prevádzkovali nemocnice, tu už boli a nebolo to bohviečo.
Ale úplne najväčším problémom, o ktorom sa v celom tom procese vôbec nehovorí, je akútny nedostatok ľudí v záchrankách. Vedúci lekári, ktorí musia postaviť služby, by mohli rozprávať. V ktorejkoľvek záchranke, či už súkromnej, alebo štátnej. Personál chýba aj na urgentných príjmoch. Tak ako chcú nemocnice pokryť aj záchranky?
Tender na záchranky otvoril viacero otázok a priestor na diskusiu. Diskusiu, v ktorej majú čo povedať riaditelia nemocníc, vyššie územné celky aj prevádzkovatelia záchraniek. Ale najmä samotní záchranári (ktorí, mimochodom, majú svoju vlastnú, dobre fungujúcu odborovú organizáciu, nepotrebujú k tomu Lekárske odborové združenie). Nuž, nie je čo závidieť ministrovi zdravotníctva. Riešenie musí nájsť čím skôr. A tlaky sú silné. Zo všetkých strán.
