Spravodajstvo z oblasti slovenského zdravotníctva je často ladené negatívne. Jednotliví hráči poukazujú na to, že v sektore jednoducho nie je dostatok financií
Zdravotné poisťovne regulujú výšku úhrad poskytovateľom a pacientom nemôžu nakupovať toľko zdravotnej starostlivosti, koľko by oni reálne potrebovali. V mori poskytovateľov a procesov na seba nadväzujúcich sa štát snaží celú flotilu korigovať a regulovať. Aby toho nebolo málo, aj on sám vypúšťa do mora torpédoborce a ponorky pod rovnakou vlajkou, pričom sa snaží strhávať na seba maximálnu pozornosť. No omylom. Štát stále nepochopil, akú úlohu má v sektore zdravotníctva zohrávať.
Ako uviedol Peter Pažitný pre Ozdravme, štát sa namiesto toho, aby určoval pravidlá hry, snaží sám byť hráčom. Nie je totiž možné, aby štát kormidloval a vesloval zároveň. Štát sa snaží mať nemocnice, zdravotnú poisťovňu, mať záchranky tam, kde nemá čo hľadať, tvrdí P. Pažitný. Jednoducho povedané, štát vypúšťa vlastné torpédoborce a ponorky, určuje stratégiu a kontroluje všetky zložky. Z času na čas sa dokonca objavia lúpežníci vo forme odborárov, ktorým štát zakaždým absolútne podľahne a odovzdá všetko, čo si vypýtajú. Ako chce štát regulovať hru, zapájať sa do nej a zároveň ju kontrolovať, keď v kritických momentoch nedokáže uchrániť ani seba?
V takto nastavenom systéme si jednoducho štát môže dovoliť nastavovať podmienky vo svoj prospech. Akú má motiváciu poskytnúť súkromnému kapitálu podmienky na to, aby sa zhostil dôležitých úloh, pokiaľ tie môžu byť profitabilné pre štát? A sú vôbec? Stačí sa pozrieť na nemocnice.
Štát vo svojej samoľúbosti jednoducho nepochopil, že v zdravotníctve je stredobodom pozornosti pacient a nie on sám.
Z analýzy redakcie Medicíny a rovnako aj z analýzy Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva, že štátne nemocnice sú príliš drahé a málo efektívne. Štát je nútený dotovať svoje nemocnice, aby prežili. Nerovnosti v platbách vytvárajú negatívnu motiváciu, ktorá nebude slúžiť systému a už vôbec nie pacientovi. Prečo by sa mali zariadenia snažiť zefektívňovať svoje procesy, keď vedia, že sa im za nehospodárnosť nedožičí trestu? Veď štát ich prikryje perinou vždy. Aj keď na úkor pacientov. Peniaze, ktoré majú ísť za pacientom, tak idú na zaplátanie „obrovských dier“, „deravých striech“ a „výmoľov“.
Aby mal štát situáciu absolútne pod kontrolou, rozhodol sa, že každý rok určí prídel financií jednotlivým oblastiam. Bez ohľadu na to, či pacienti budú čerpať zdravotnú starostlivosť z tej-ktorej oblasti alebo nie. Jednoducho si štát prekryl oči, vzal koncept päťročnice z bývalého režimu a pretavil ju do súčasných podmienok. Ako to dopadlo v minulosti, už vieme. Ako funguje prerozdeľovanie v súčasnosti, je tiež čoraz viac zrejmé.
Každý rok štát zbytočne vytvára negatívnu atmosféru a škrtí poskytovateľov. Ani raz sa mu nepodarilo zverejniť programovú vyhlášku včas. A keď tá uzrela svetlo sveta, zakaždým sa strhla kritika na tento nástroj. Prečo sa to deje? Pretože štát nedôveruje svojim hráčom. Nedôveruje zdravotným poisťovniam v tom, že by reálne nakupovali takú zdravotnú starostlivosť, akú by ich klienti reálne potrebovali. Nedôveruje systému, ktorý reguluje a kontroluje.
Spočiatku začali ambulantní lekári upozorňovať na to, že takto nastavený systém bude prinášať rozviazanie zmlúv so zdravotnými poisťovňami. Aby svojich pacientov uchránili pred plnými platbami, začali vyberať poplatky. Postupne však spoločnosti združujúce ambulantných lekárov hlásia čoraz väčší počet poskytovateľov bez zmlúv so zdravotnými poisťovňami. A nemocnice? Tie menšie hovoria o tom, že pre nesystémový prístup budú nútené prepúšťať lekárov. Tie väčšie príde opäť zachrániť bohatý strýko štát.
