Každoročné čakanie na vydanie programovej vyhlášky, ktorá má všetky dotknuté subjekty v zdravotníctve zbaviť napätia a rozhodnúť o ich osude na najbližší rok, sa začína
Tentoraz sa však čakanie nespája s očakávaním… Vieme, že očakávať čokoľvek je zbytočné, len blázon živí prázdne nádeje, zatiaľ sme sa nezbláznili, aj keď…
Mnohí ambulantní lekári by po rokoch praxe asi pri spätnom pohľade do minulosti svoje rozhodnutie otvoriť si vlastnú ambulanciu a vydať sa na dráhu podnikania v zdravotníctve označili minimálne za dočasné pominutie sa na rozume, aj keď je nutné povedať, že nie všetci sa tak rozhodli dobrovoľne, veľká časť z nich prosto nemala inú možnosť. To však nič nemení na fakte, že dnes si túto cestu dobrovoľne vyberie len málo z nich. Adrenalínový zážitok spojený s každodenným zabezpečovaním bežného chodu ambulancie, so zvládaním čoraz nespokojnejších pacientov, ktorí sa nevedia dostať včas k svojej liečbe, nevyprovokovaných agresívnych útokov na pozadí, podčiarknutý prísne regulovanými príjmami, ktoré vo vás prebudia hlboko ukrývanú kreativitu, ktorá sa nesie v duchu známeho slovenského príslovia „Ako upliesť z …. bič“ či legislatívnej smršte, ktorá na vás chrlí ako na podnikateľa jednu povinnosť za druhou, si doprajú naozaj len tí najodvážnejší.
Ale poďme späť k veci. Nečakáme a neočakávame, lebo nie je na čo čakať… Len blázon robí dookola to isté a očakáva iný výsledok, a ako som už povedala, som si istá, že naši lekári nie sú blázni. Ak ešte niekto verí, že tento nesystémový nástroj, ktorým programová vyhláška bezpochyby je, odhalí noty, podľa ktorých dokážete hrať viac ako pár falošných tónov, môže, mne tento typ viery chýba.
Aby to nebolo len o patetických srdcervúcich výlevoch, pridajme zopár faktov: Vyhláška ako každý rok mešká. Jej vydanie sa historicky posúvalo tak nezodpovedne, že namiesto januára uzrela svetlo sveta až v marci. To nás chtiac-nechtiac donútilo posunúť účinnosť našich zmlúv ku koncu prvého kvartálu. Ukazuje sa však, že ani to nestačí. Ak sa vyhláška vydáva v marci a vaše zmluvné dodatky so zdravotnými poisťovňami sa končia v marci, poťažmo aj vrátane dohodovacieho konania v apríli, naozaj nemožno hovoriť o dostatočnom časovom priestore na vedenie konštruktívnych rokovaní. Nestačí teda, že programová vyhláška kriví trh, zväzuje zdravotným poisťovniam ruky, nereflektuje na potreby poskytovateľov ani samotných poistencov, teda pacientov, ešte nás jej neskorá účinnosť núti rozhodovať v strese bez dostatočného času na zváženie všetkých premenných, pretože musíme brať ohľad na pacienta. Ak sa „sebecky“ staráme o to, či vôbec môžeme podpísať nevýhodné financovanie ambulancií na ďalší rok, a žiadame dostatok času na rozhodnutie, vystavujeme pacienta hrozbe nezmluvného vzťahu a berieme ho za rukojemníka. To, že prvý kvartál roka pracujú naše ambulancie za minuloročné ceny napriek skutočnosti, že im náklady od nového roka narástli rovnako ako všetkým ostatným podnikateľom, nie je dôležité.
Nie je, lebo ani po vydaní vyhlášky sa v podstate až tak veľa nezmení. Najmä ak už vopred viete, že reálne navýšenie bude maximálne na úrovni dvoch percent, čo nepokrýva ani infláciu, nieto ešte dosah konsolidačných opatrení či prudký nárast miezd personálu, ktorý budete musieť nejako zvládnuť a dorovnať na úroveň nemocničných kolegov, ak si chcete personál v ambulancii udržať.
Bez ružových okuliarov
Povedzme si to teda otvorene. Nečakáme, lebo nie je na čo. To však neznamená, že sme sa so situáciou zmierili. Tento rok bude náročný pre našich lekárov aj pre pacientov, aj keď nie našou vinou.
Nateraz možno s istotou povedať len to, že slovesá ako nemám, nemôžem, neviem… sa stanú pevnou súčasťou každodennej komunikácie našich poskytovateľov, ale aj ich pacientov.
Autorka je výkonná riaditeľka Zväzu ambulantných poskytovateľov
