Každý rok sa v rokovaniach, od prípravy rozpočtu, jeho pripomienkovania až po samotné konečné prerozdelenie zdrojov cez programovú vyhlášku, točí ambulantný sektor navlas rovnako
Pričom každý rok je o čosi ťažší a ubúda aj síl a chuti zúčastňovať sa na niečom, čo je vopred dané, a najmä keď ťažko vydobyté čiastkové úspechy prichádzajú väčšinou po funuse. Hovoriť opäť o tom, že situácia je neudržateľná, že ambulantným lekárom sa vyčlenenilo málo zdrojov, ktoré nepokryjú ani ich rastúce náklady, nikoho nebaví, rovnako ako dookola o tom čítať. I keď zopár noviniek, ktoré stoja za zmienku, by tu predsa len bolo.
Transakčná daň – posledný klinec
Aj o transakčnej dani sa už toho popísalo dosť. Zväz ambulantných poskytovateľov bol medzi prvými, ktorí aktívne upozorňovali na dosahy, ktoré v čase jej návrhu nevedel presne dopočítať nik. Ako sa teraz ukazuje, tak ani ministerstvo zdravotníctva, ba ani len ministerstvo financií. Tento nepodarený konsolidačný nastroj má okrem iného na svedomí aj podstatné predraženie takzvaných áčkových liekov – teda liekov, ktoré poskytovateľ musí objednať a kúpiť v lekárni, podá pacientovi na svojej ambulancii a až následne ju vykáže zdravotnej poisťovni. Transakčná daň z takto podávanej liečby (áno, aj tej onkologickej a biologickej) dnes ako pomyselné aj reálne bremeno uviazla na pleciach ambulancií poskytovateľov. Stálo nemálo úsilia vysvetliť a zdokladovať, že sa to naozaj deje, že často ide o stovky aj tisícky eur, a, žiaľ, v tomto prípade nepomáha ani ochranný limit nastavený ministerstvom financií.
No čierny Peter zatiaľ stále zostáva v rukách poskytovateľov, ktorým tieto pridružené náklady nikto nepreplatí. Zdravotné poisťovne totiž hradia len cenu lieku. Otázkou zostáva, čo ďalej, keďže kompetentní nateraz zvolili prístup mŕtveho chrobáka a podľa všetkého vyčkávajú, ako nakoniec ohľadom celej transakčnej dane rozhodne Európska komisia, na ktorú Zväz ambulantných poskytovateľov v spolupráci s ostatnými dotknutými združeniami v zdravotníctve podali antidiskriminačnú žalobu.
Tu zatiaľ naše ambulancie žijú, znášajú ďalšie zbytočné a nelogické zaťaženie a snažia sa prežiť, kým všetci čakáme na konečné rozhodnutie. Už dnes však vieme s istotou povedať, čo nastane, ak sa pozitívneho výsledku v podobe vyňatia spod transakčnej dane pre všetky zdravotnícke subjekty nedočkáme. Imaginárna a bezplatná zdravotná starostlivosť, všade dookola skloňovaná, dosiahne ďalší zásah, pretože chtiac-nechtiac bude musieť tieto dodatočné náklady zaplatiť pacient.
Rastúce mzdové náklady a porovnávanie neporovnateľného
Kým ministerstvo zdravotníctva deklaruje, že v zdrojoch vyčlenených prostredníctvom rozpočtovej vyhlášky sa zohľadnilo rovnaké percento navýšenia miezd, realita je iná. Pravdou je, že pochopiť systém prerozdeľovania zdrojov nie je pre nezasväteného vôbec jednoduchý, preto aj my v Zväze ambulantných poskytovateľov dookola čelíme otázkam našich členov, prečo deklarovaných 5,8 percenta v realite pre ich ambulanciu s biedou znamená dve alebo tri percentá.
Pokúsim sa to teda opísať naozaj jednoducho a ako príklad použijem navýšenie miezd zdravotníckych pracovníkov v ústavnej starostlivosti či učiteľov. Tam je totiž proces výpočtu pomerne jednoduchý. Ak viete, koľko máte zamestnancov a aké majú príjmy, a viete, že im máte zvýšiť tabuľkové mzdy o XY percent, tak si viete presne spočítať aj celkovú sumu nákladov, ktorú na to musíte vyčleniť. Výsledkom je, že každý taký zamestnanec dostane svoju hrubú mzdu navýšenú o jasnú a zodpovedajúcu sumu percentuálnemu navýšeniu od dátumu účinnosti zmeny. Mzdy personálu (ako lekárov, tak sestier, fyzioterapeutov, masérov… a ostatných zdravotníckych pracovníkov) v ambulanciách sú však skryté v objeme prostriedkov, ktoré ambulantný sektor dostane ako celkový balík zdrojov na všetko a ten sa následne rozdeľuje plošne na všetky súčasti ambulantného sektora, teda aj na ambulancie v nemocniciach vrátane tých štátnych (áno, presne tých, ktoré sú súčasťou pravidelného oddlžovania).
Kde sa teda percentá strácajú?
Samotné financie v objeme XY miliónov zodpovedajúce navýšeniu 5,8 percenta sú navyšované nie oproti reálnej skutočnosti minulého roka (reálne vynaloženým a minutým finančným prostriedkom na zdravotnú starostlivosť), ako by to malo správne byť, ale oproti „plánovanej očakávanej skutočnosti“ minulého roka. A tu nastáva prvý problém, pretože očakávaná skutočnosť je akosi vždy nižšia ako realita. To znamená XY chýbajúcich stoviek miliónov, ktoré v čase tvorby rozpočtu vieme, že potrebujeme a asi aj minieme, ale nemáme ich, tak upravíme východiskový bod, aby percentá navýšenia vyzerali opticky vyššie, ako v skutočnosti sú. Už tu vám z tých 5,8 percenta ubudlo prvých pár promile či percento.
Takto určená suma XY miliónov sa následne ešte zníži o takzvané dobehy z minulého roka. To je dôsledok neskoro vydanej rozpočtovej vyhlášky a posúvania platnosti dodatkov so zdravotnými poisťovňami. Keďže rozpočet a deklarované navýšenie sa vždy robia na kalendárny rok, teda od 1. januára do 31. decembra daného roka, aby sa toto navýšenie premietlo „neporušené“, museli by sa aj naše zmluvy uzatvárať v rovnakom období. Keďže ide o medziročné navýšenie, tak v prípade, že nové zmluvy podpisujeme až v máji 2025, bude sa celkové navýšenie počítať za prvé štyri mesiace oproti roku 2023 (na ktorý ste už aj dávno zabudli) a až od mája oproti roku 2024. Tu nám utekajú ďalšie percentá a každý rok sa to zopakuje, ak sa systém nezmení.
Takto znížený a očistený balík peňazí potom každá poisťovňa delí medzi svojich zmluvných poskytovateľov. Pričom pozerá na reálne vynaložené prostriedky na zdravotnú starostlivosť a početnosť výkonov, skrátka každá ich rozdelí podľa skladby svojho kmeňa tak, aby pokryla rastúci dopyt pacientov, ale aj zazmluvnenie nových poskytovateľov a mala náklady pod akou-takou kontrolou. Zároveň do procesu vstupujú aj roky používania obsolentného katalógu výkonov, tlak odborných spoločnosti či snaha sanovať najviac podfinancované odbornosti a podobne. To spôsobuje, že aj tieto percentá nedostávajú všetci plošne, ale využíva sa systém hasenia ohnísk požiarov na úkor ako-tak fungujúcich odborností. A to sú ďalšie chýbajúce promile či percentá, teda v jednotlivých konkrétnych prípadoch dotknutých odborností.
Na záver tohto bodového vysvetlenia je nutné malé zhrnutie. Deklarované navýšenie 5,8 percenta určené pre ambulantný sektor je teda suma prostriedkov v celkovom balíku, ktoré sa rozdeľujú podľa potreby. Rozhodne nepredstavuje navýšenie na reálne úhrady každej ambulancie jednotlivo. Preto je realita financovania ambulancií úplne iná než tá, ktorá sa všeobecne prezentuje a vníma širokou verejnosťou.
V tomto všetkom sú mzdy ambulantných lekárov niečím, čo nikoho netrápi, veď sú podnikatelia, nech sa starajú. Aby sme nezabudli, základným kameňom úrazu pri podfinancovaní ambulancií je fakt, že aj tento rok sa v rozpočte rátalo s navýšením miezd personálu o úroveň tých v ústavnej zdravotnej starostlivosti, to by bolo v poriadku, za predpokladu, že by už v predchádzajúcich rokoch bolo dosť zdrojov a lekári a zdravotnícky personál ambulancií by mali rovnaké východiskové mzdy ako v nemocniciach. To však pre podfinancovanie sektora a nutnosť tvorby rezervy na obnovu ambulancií nie je možné. Následne sa všetci spoločne čudujeme, prečo počet nezmluvných ambulancií, v ktorých si pacient platí celý rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti sám (ľudovo povedané „keš“), pribúda ako húb po daždi.
Asi to bude tým, že ak ambulantní lekári hovoria o nedostatočnom financovaní ambulantného sektora, určite si nevymýšľajú.
Autorka je výkonná riaditeľka Zväzu ambulantných lekárov (ZAP).
