Politici by už mali nastaviť jasné pravidlá a nehovoriť ľuďom, že máme bezplatné zdravotníctvo.
Ako videla výpovede lekárov šéfka Asociácie na ochranu práv pacientov Mária Lévyová? Ide vôbec odborárom o pacienta? „Toto nebolo, nie je a nebude o pacientoch,“ myslí si. Ako dodala, ak sa jednej skupine dá na platy, neujde sa druhej skupine- v tomto prípade ambulanciám.
Neubehli ani dva roky a Lekárske odborové združenie (LOZ) opäť dalo o sebe vedieť. Koncom roka pod jeho taktovkou dalo výpovede 3 300 lekárov. Minister sa nakoniec s LOZ dohodol.
Dohoda medzi vládou a LOZ bola dobrou správou pre pacientov, lebo nedošlo k naplneniu katastrofických scenárov a priamemu ohrozeniu života a zdravia pacientov počas blížiacich sa vianočných a novoročných sviatkov. Veľká vďaka patrí ministrovi zdravotníctva, skvelému krízovému manažérovi, a celému tímu odborníkov, ktorí urobili maximum pre to, aby k tej dohode došlo, aby bolo odvrátené ohrozenie pacientov. Bude však veľmi zložité naplniť niektoré dohodnuté termíny v rámci legislatívnych úloh a zmien v zákonoch, ktoré musia prejsť riadnym legislatívnym procesom a pripomienkovým konaním, kde nebude zhoda všetkých zúčastnených strán, ktorých sa návrhy dotknú.
Minister priznal, že peniaze na pôvodné mzdy musí nájsť v rezorte. Komu podľa vás uberie?
Keď sa pridá iba nemocničným lekárom na mzdovom automate, uberie sa zrejme všetkým – neštátnym ambulanciám a nemocniciam, výrobcom liekov a zdravotníckych pomôcok, laboratóriám, záchrankám a mnohým ďalším. Obávam sa, že ak sme si z vlastného vrecka v zdravotníctve pred rokom doplatili takmer dve miliardy eur, na budúci rok to bude ešte viac. Žiaľ, vždy to bolo tak, že to, čo v rozpočte chýbalo, sme si doplatili z vlastného vrecka. Politici by však mali nastaviť jasné pravidlá a nehovoriť ľuďom, že máme bezplatné zdravotníctvo. Podmienky bezplatnosti a nároku pacienta by mal stanoviť zákon. Veríme, že budúci rok sa začne plniť aj programové vyhlásenie vlády v oblastiach nároku pacienta, cesty pacienta, že pacient bude v centre záujmu.
Odborári po celý čas tvrdili, že im nejde o platy, ale o zlepšenie zdravotníctva. Aj vy to vidíte takto?
Žiaľ, nie. A keď si prečítate memorandum, nič také tam nie je. Prečítať si ho by som odporučila aj tým, ktorí LOZ podporovali vo viere, že dôjde k rapídnemu zlepšeniu stavu nášho zdravotníctva, že sa vyriešia napríklad problémy v rámci investičného dlhu, nedostatku zdravotníckych pracovníkov alebo sa skrátia čakacie lehoty. Všetci verili, že toto je cieľ memoranda. Nie je to tak, pacient v memorande takmer nefiguruje. I keď niektoré konkrétne body sme podporovali.
Čo napríklad?
Napríklad zmeny v špecializačnom štúdiu, aby nám pribudlo viac špecialistov. Takisto body týkajúce sa personálneho obsadenia. Dlhodobo všetci poukazujú na potrebu zmien v rámci optimalizácie siete nemocníc a pacienti cítia takisto hlavne nedostatok sestier, ktoré nám v porovnaní s OECD chýbajú. Je to takmer 15-tisíc sestier v prepočte na 10-tisíc obyvateľov. Pri lekároch sú tie počty relatívne vyrovnané, skôr je potrebné hľadať aj iné stimuly, aby išli pracovať do ambulantnej sféry, čo sa nedeje.
A ďalšie požiadavky?
Ak chcú, aby boli zverejňované zmluvy, aby boli dostupné verejnosti, to vítame. Ale poukazujeme aj na potrebu personálnych auditov a výkonnostných auditov v nemocniciach. Pretože máme v poradí už druhé memorandum, tretíkrát výpovede, ale odvtedy sme de facto nepocítili takmer žiadne zlepšenie pre pacientov, skôr naopak. Indikátory v oblasti zdravia sa nám od roku 2011, keď podali výpovede prvýkrát, zhoršili, pacient sa v memorandách vôbec nenachádza alebo ak, tak minimálne. Nie sú tam však zásadné systémové zmeny, ktoré by zmenili naše zdravotníctvo v prospech pacientov. A ak sa hovorí, že sa nič nerobí, tak to nie je pravda.
Ako hodnotíte ostatné požiadavky, ktoré vláde predložili?
Chceli napríklad, aby bola zriadená komisia, ktorá bude kontrolovať plnenie uznesení memoranda. Minister to odsúhlasil. Čo sa týka personálneho obsadenia, chcú ho zakotviť do zákona o poskytovateľoch, čo je veľmi nešťastné riešenie, pretože personálne normatívy sa budú prehodnocovať aj v rámci optimalizácie. Ale v komisii, ktorá rieši nastavenie kategorizácie, sme sa rozhodli, že najprv je potrebné nastaviť, čo kto môže robiť a systém financovania v rámci DRG na základe požiadaviek a dohôd špičkových odborníkov, ktorí sú v pracovných skupinách. Ale ak sa v súčasnosti v zákone zabetónuje to, čo žiadajú odborári, teda minimálne personálne obsadenie z roku 2008, nebude to dobré. V roku 2007 som bola pri tvorbe personálneho normatívu a už vtedy som poukazovala na to, že to nie je optimálne personálne obsadenie, ale minimálne, takže ide o garanciu minimálnej bezpečnosti pre pacientov. Áno, treba to zmeniť, možno to však bude trvať dva‑tri roky. Ale je lepšie raz dobre vymerať ako zle zarezať.
Bude problém, ak sa to dá do zákona?
Keď sa to dá do zákona, jednoducho sa s tým bude veľmi ťažko hýbať. Vždy je lepšie, keď je to podzákonná norma, ktorá je flexibilná. Lebo napríklad momentálne sa nastavujú čakacie lehoty vo vyhláške, ale odborári o tom nerozprávajú. A tie čakacie lehoty sa budú meniť každoročne, budú sa vyhodnocovať. Výkonnosť a audity nám ukážu, kde koľko lekárov a sestier či iných zdravotníkov v nemocniciach potrebujeme. Takže pre nás, pre pacientov, sú to nepochopiteľné požiadavky, ktoré môžu zastaviť komplexné prijímanie návrhov na zlepšenie kvality, dostupnosti merania kvality a preťaženie zdravotníkov nijako nezmenia. A určite sa nemôžeme stotožniť s ich návrhom trestnoprávnej zodpovednosti riaditeľov, pretože sa obávame, že riaditeľom už nebude chcieť byť vôbec nikto. Všetkým nám ide o to isté, ale toto nie sú formy na to, ako to dosiahnuť. Musí to byť na základe komunikácie a konsenzu. Ide o riešenia, ktoré si vyžadujú istý čas. Stále hovorím o tom, že by to mal byť jednoliaty materiál, ktorý by mal mať istú právnu záväznosť. Mal by byť sledovaný a vyhodnocovaný v dlhodobejšom časovom horizonte. Potrebujeme stratégiu plánovania a stabilizácie ľudských zdrojov, ako to robia v zahraničí. Napríklad podľa medicínskych odborov, aby sa pozrelo na vekovú štruktúru lekárov, sestier podľa jednotlivých regiónov. Napríklad vieme, že o desať rokov nám pôjde dvadsať internistov do dôchodku, tak podľa toho treba zvýšiť aj počty študentov, smerovať ich na uvoľnené pracovné miesta v rámci špecializácie. Podobne pri sestrách a iných zdravotníckych povolaniach. A dostať tých lekárov a sestry do regiónov aj vďaka motivačným stimulom. A potom vyhodnotiť, či sa naplnili alebo nie, a ak nie, tak prečo. Takže áno, poďme niečo robiť, ale nie to, že ideme zatvárať riaditeľov.
Máte na mysli ich požiadavku, vďaka ktorej by riaditeľom hrozilo väzenie, ak by nenaplnili personálne normatívy.
Na jednej strane odborárov aj verejnosť pobúril zákon o mimoriadnom stave, s ktorým sme sa, mimochodom, nestotožnili ani my, ale prečo sa potom odborári takýmto spôsobom vyhrážajú svojim riaditeľom? Je to až nepochopiteľné, veď dnes môže byť radový lekár, ale zajtra sa z neho môže stať riaditeľ.
Odborári vyšli aj s prekvapivou požiadavkou na zavedenie nepretržitej prevádzky. Prekvapilo to napríklad Slovenskú lekársku komoru, podľa ktorej z radov lekárov nikdy takáto požiadavka nepadla.
Oni tvrdia, že táto požiadavka sa okrem nich nikoho nedotýka. No dotýka sa to zamestnávateľov aj samotných lekárov, ktorí zrejme to memorandum ani nečítali a mnohí dali výpoveď len zo solidarity. Neviem totiž, či vedia, čo v praxi znamená nepretržitá prevádzka. V nepretržitej prevádzke pracujú sestry a sanitári a znamená to, že by robili ranné, poobedňajšie a nočné. Možno niekde by to utiahli, možno to niekde takto funguje. Ale niektorí lekári by prišli o značnú časť príjmu, napríklad tí, ktorí uprednostňovali ústavné pohotovostné služby od 16.00 hodiny do rána, ktoré sú omnoho výhodnejšie platené. Mnohí mladí lekári, ale aj tí starší chceli tieto služby pre peniaze. Po novom by mali platenú len nočnú prácu, za čo by mali menej peňazí. Ja som to zažila u nás vo fakultnej nemocnici, bolo to niekedy v roku 2004, keď riaditeľ chcel ušetriť. No to bol cirkus a protesty, nikto s tým nesúhlasil. Takže sa treba zamyslieť, lebo to vyzerá tak, akoby lekári boli sami proti sebe. O takejto požiadavke nevie ani Slovenská lekárska komora, ani asociácie nemocníc, štátnych aj malých a stredných. Ide o také požiadavky, ktoré ak by boli v rýchlosti schválené, tým lekárom by viac ublížili, ako pomohli. Po ťažkých službách lekári aj dnes môžu odísť domov a mnohí to aj urobia. Niektorí chcú preplatenie nadčasov.
Lekárske odborové združenie celý čas tvrdilo, že im nejde o platy. Po každom stretnutí s ministrom však vyšlo najavo, že práve platy sú jedným z najdôležitejších bodov, na ktorom sa nevedia dohodnúť. A definitívna dohoda s ministrom im platy vrátila na úroveň spred konsolidácie.
Neboli sme na mnohých oficiálnych rokovaniach, ale zažili sme diskusiu v parlamente a na pôde ministerstva zdravotníctva. Tie ich požiadavky neboli jasne definované. Napríklad padali aj také požiadavky, aby ministerstvo zdravotníctva deklarovalo, že návrhy určite schvália poslanci v Národnej rade. To je jednoducho nereálne, pretože je to zákonodarný zbor. Takže pri všetkej úcte, občas som mala pocit, že im chýba právne vedomie a argumenty. A práve preto je dobre mať čas na to, aby sa to doriešilo aj s relevantnými právnikmi. Lebo nie je pravda, že do týchto požiadaviek nemajú čo hovoriť zamestnávatelia, odborníci či vysoké školy.
Odborári tiež po celý čas tvrdili, že im ide o systémové zmeny, ale na druhej strane kritizovali ministrovo rozhodnutie zvolať mimoriadnu tripartitu, kam pozval všetkých odvetvových partnerov. Ak sa teda má diskutovať o systémových zmenách, nemali by tam byť všetci a nie iba lekárske odbory?
Samozrejme, veď tie zmeny sa dotýkajú nás všetkých. Na stretnutie mimoriadnej tripartity boli pozvané organizácie, ktoré tu fungujú roky, ktoré zastrešujú zamestnancov. A odbornosť naozaj patrí do rúk komôr a vysokoškolské vzdelávanie zase do rúk odborných spoločností. Nemôže to ísť diktátom, že my niečo chceme. Musia tam byť dohody a dohody s každým tak, aby to, čo sa prijme, bolo obojstranne pochopené a v praxi uplatniteľné. Pretože ak sa niečo prijme a pre prax to nie je dobré, potom to viac poškodí nielen samotných zdravotníkov, ale aj pacientov.
Lekárske odbory presadili aj zrušenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti, dokonca aj rezortných nemocníc vnútra a obrany, presadili, že budú sedieť v komisii pre DRG, na ich popud sa schválilo, aby národná nemocnica bola na Rázsochách a nie v Ružinove, žiadali zmenu financovania nemocníc. Je toto agenda odborov?
Toto naozaj nie je odborárska agenda, pretože z každých volieb vzíde nová vláda a tá má zodpovednosť za tieto systémové zmeny. Majú svoje programové vyhlásenie vlády a mnohí ho, žiaľ, často nečítame a nežiadame jeho plnenie. A mne sa hneď natíska otázka, že keď Lekárske odborové združenie malo memorandum, prečo ešte pred voľbami podobne ako naša pacientska asociácia nezvolalo spoločné diskusné fórum zástupcov všetkých relevantných politických strán. My sme to urobili, aby sme im predstavili svoje programové priority. Aby tí, ktorí vzídu ako víťazi z volieb, vedeli, čo chceme, pretože postaviť sa potom už je neskoro. Naozaj sa čudujem, prečo sa so svojím memorandom nestretli so všetkými politikmi na spoločnom stretnutí, kde mohli deklarovať aby sa memorandum dostalo do programového vyhlásenia vlády, aby bolo pre nich záväzné aj po voľbách. Pretože samotné memorandum nemá žiadnu právnu váhu. S novozvolenou vládou sa treba opäť dohodnúť, čo sa aj udialo pod nátlakom výpovedí podpísaním dohody s vládou. Mali dostatok času a priestoru na to, aby sa dohodli s politikmi napríklad na tom, aby sa do programového vyhlásenia vlády dostalo napríklad to, že národná nemocnica bude na Rázsochách. Aby to bolo politické rozhodnutie, nie odborárske. A ľudia sa čím ďalej, tým častejšie pýtajú, prečo sa toto deje, že oni si vo voľbách zvolili istú politickú stranu a nie odbory.
No oni sa ozvali, až keď im vláda v rámci konsolidácie siahla na výšku percenta, ktorým sa im každoročne zvyšujú platy.
V rámci podpísania dohody s vládou sa opäť odkrylo to, že hoci odborári celý čas v médiách hovorili, že im nejde o platy, nebolo to tak. V dohode s vládou presadili, že platy sa budú dvíhať aj nemocničným lekárom vo výške nad deväť percent. Neboli ochotní ustúpiť, aby k zvýšeniu ich platov v plnej výške došlo až po roku.
Aj vy sama ste niekoľkokrát hovorili, že si treba uvedomiť, že keď sa niekomu pridá, niekde sa zákonite musí ubrať.
Budúci rok si budeme veľmi uťahovať opasky. Boli sme asi jediná organizácia, ktorá poukazovala na to, že aj v čase konsolidácie by zdravotníctvo malo byť z nej vyňaté. Nikto nepoukazoval ani na potrebu zvýšenia odvodu za poistencov štátu o jedno percento, aby to nebolo štyri a pol, ale päť percent či päť a pol percenta. Ak sa teraz stane to, že sa jednej skupine dá na platy – a stále to opakujeme –, tak sa už neujde druhej skupine. Napríklad ambulantní lekári. Po iné roky bolo pre nich 18-percentné zvýšenie a teraz to bude len osem percent. Aj ambulantní lekári čakajú, že budú mať zvýšené ceny za výkony, ktoré už majú pripravené. A opäť boli odsunutí na rok 2026. Povedzme si rovno, že sa naštrbili vzťahy medzi ambulantným a nemocničným sektorom. Aj preto nám chýbajú ambulantní špecialisti. Dlhodobo lekári odmietajú ísť do ambulancií, pretože je to náročné. Pre nich je lepšie mať súbeh praxe, to si povedzme otvorene. Niekto si ju založí a len si tam odbehne z nemocnice. Ale už nikto z nich si nechce otvoriť ambulanciu na plný pracovný úväzok
Mala by sa nastaviť aj ambulantná sieť.
Sme radi, že sa bude nastavovať, ale opäť – pokiaľ nebudú zdroje a nebudú reálne zaplatené výkony, tak buď si to budeme doplácať priamo z vrecka, alebo budeme mať ešte viac zníženú dostupnosť zdravotnej starostlivosti v rámci ambulantného sektora. A ambulancie a celý neštátny sektor majú ešte jednu veľkú nevýhodu, a to že budú platiť transakčnú daň. Stále to nie je doriešené. A opäť sa to vníma tak, že prečo my platíme a oni sa môžu zadlžovať a ešte ani nebudú platiť transakčnú daň. Im sa zvýšia príjmy a my opäť nedostaneme nič. A mne je strašne ľúto, že sa pri celej diskusii o výpovediach poukazovalo aj na neštátne nemocnice, lebo sú to Agel a Penta a iné ako štátne. Áno, sú iné, ale pacientom je úplne jedno, aká tabuľa visí na nemocnici, na zdravotníckom zariadení. Nás zaujíma to, aby sme mali poskytovanú dostupnú a kvalitnú starostlivosť spojenú s ľudským prístupom a v dôstojnom prostredí, ktoré si zaslúžime my pacienti aj zdravotníci. Naše zdravotníctvo potrebuje aj súkromný kapitál a investície do výstavby nemocníc, vybudovania špičkových pracovísk, do technického vybavenia a rozvoja ľudských zdrojov. V zdravotníctve sú dlhé roky a mnohé nemocnice vďaka tomu nezanikli. Smutné je, že aj zdravotníci, ktorí pracujú v ich nemocniciach, sú odborármi spochybňovaní, akoby neboli odborníkmi. V neštátnych nemocniciach pracuje 30-tisíc ľudí, sú to takisto lekári a sestry a dehonestuje to ich prácu, keď sa kolega zo štátnej sféry o nich vyjadruje ako o menejcenných odborníkoch. Peniaze sú jedna vec, ale tie vzťahy sa budú veľmi ťažko naprávať. Tie sa nedajú kúpiť. Už sa deje aj to, že v rámci odborných spoločností sa chcú lekári rozdeľovať v rámci jedného medicínskeho odboru na tých nemocničných a ambulantných. To už je strašné.
Viaceré vyjadrenia zaváňali až aroganciou.
Treba sa zamyslieť a povedať si, že by sme sa ako v dobrej rodine mali podeliť o kus koláča. Ak ty potrebuješ, tak ja sa môžem uskromniť, aby si nehladoval A nie si ešte trhať ďalší kus. My sme tam, žiaľ, už dospeli. A v celom tom boji sa úplne stratil pacient. Už sú avíza zo strany ambulantných lekárov, že neuzavrú zmluvy so zdravotnými poisťovňami, a tak si pacienti zaplatia z vlastného vrecka a s bločkom pôjdu rovno do poisťovne. Boli aj také úvahy, prečo by aj ambulantní lekári nemohli zavrieť ambulancie na tri dni, nech si vyskúšajú, aké to je.
Odborári prišli s návrhmi, ako v rezorte ušetriť, vychádzali z analýzy Útvaru hodnoty za peniaze.
Áno, Peter Visolajský si prečítal analýzu útvaru, kde inak vychádzajú každý rok iné čísla, kde sa hovorilo o tom, že sa dá ušetriť sto miliónov eur na liekoch. Pritom my sme sa veľmi tešili, že sa uľahčí vstup inovatívnych liekov na trh, čomu sme pomohli aj my. Ale v analýze stálo, že sa dá ušetriť sto miliónov na liekoch. Bohužiaľ, v tom chaose sa pozastavila kategorizácia, lebo sa čakalo na rozpočet. A nové lieky nám nevstupujú, sme úplne na chvoste Európskej únie. Na budúci rok do rozpočtu na lieky pribudne 25 miliónov. Ako to pomôže pacientom? Znížilo sa aj percento úhrad na výnimku, nové lieky boli 3,9 percenta, teraz to bude len 2,9 percenta. Takže naozaj hrozí, že síce pacientom, ktorí sú rozliečení, sa zrejme liečba nezastaví, ale noví pacienti, ktorí budú žiadať o úhradu liekov na výnimku – a takých sú desaťtisíce –, výnimku nebudú mať schválenú, lebo na to nebudú mať zdravotné poisťovne. Už to avizuje Všeobecná zdravotná poisťovňa.
Aký rok 2025 čaká pacientov?
Veľmi sa obávame, že to bude ťažký rok. Bude potrebné vyriešiť aj to, aby z trhu neodišli aj výrobcovia liekov, lebo oni ceny na základe tlakov znižovať nebudú. Problémy má aj trh so zdravotníckymi pomôckami. Je tu obrovská zadlženosť, a keď pán Visolajský rozpráva o tom, že štátne nemocnice kupujú niektorý materiál o dve tisícky drahšie ako v Česku, tak sa treba zamyslieť nad tým prečo. No lebo im ho už nikto z dodávateľov nechce predať. Pacienta v tom kolotoči a v tom chaose čaká naozaj ťažký rok. Pevne veríme, že sa začne nastavovať kategorizácia nemocníc a procesy v rámci čakacích lehôt. Tie síce nie sú ideálne, ale budú sa meniť každý rok podľa výkonnosti, budú sa porovnávať podľa priemerov a tak ďalej. Takže aspoň sa začne nastavovať systém. Do toho manažmentu budú konečne vstupovať aj zdravotné poisťovne, ktoré si budú strážiť nielen čakacie lehoty, ale aj výkonnosť, pretože v prípade, že by sa čakacie lehoty nedodržali, pacient môže byť operovaný u nezmluvného poskytovateľa alebo v zahraničí. Takže musíme naučiť aj verejnosť, že keď dostane ponuku na operáciu bedrového kĺbu v nemocnici vzdialenej 40 kilometrov, ale so skrátením čakacej lehoty napríklad o tri-štyri mesiace, tak by tie ponuky nemala odmietať.
