Ako funguje zdravotníctvo v Holandsku a Nemecku očami lekárky zo Slovenska
Predtým, než ste sa rozhodli odísť do zahraničia, ste do roku 2009 pôsobili v bojnickej nemocnici. Ako si spomínate na toto obdobie?
V bojnickej nemocnici som si prešla prakticky všetkými postami. Predatestačnou prípravou, zatestovala som tam z pediatrie, neskôr som pôsobila už ako odborná lekárka na oddelení, kde som si spravila v roku 2002 atestáciu z neonatológie. Neskôr som pôsobila ako vedúca oddelenia neonatológie v bojnickej nemocnici.
Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli odísť do zahraničia?
Zvedavosť. Bola som už v takej komfortnej zóne. Aj keď som si v rámci atestačnej prípravy prešla aj iné pracoviská. Bola som tri mesiace v Martine, tri mesiace v Nových Zámkoch, pôsobila som v Trenčíne, aj v bratislavskej Petržalke, čiže som prakticky za rok obehla všetky tieto pracoviská. Bolo to krásne obdobie, aj keď veľmi náročné. No stále som bola zvedavá, ako to funguje v zahraničí.
Kedy nastal ten moment, kedy ste si povedali, že vycestujete?
Rozhodovanie ovplyvnila aj moja rodinná situácia. Ale predovšetkým som bola zvedavá, ako vlastne funguje zdravotníctvo v zahraničí. Začala som sa intenzívne učiť angličtinu. Mala som príležitosť vycestovať do Abu Dhabi, kde som dostala lukratívnu ponuku.
„Každý lekár a zdravotník by mal pracovať nejaký čas v zahraničí. Mnohí by si uvedomili, že náš zaužívaný systém nemusí byť najlepší.“
Prečo ste to miesto napokon odmietli?
Asi šesť týždňov pred tým, ako som tam mala odcestovať, som hovorila s primárom oddelenia, na ktorom som mala pracovať. Vtedy mi povedali, že budem musieť rešpektovať všetky pravidlá danej kultúry, vrátane obliekania. Vtedy, v roku 2002, boli Arabské emiráty mimoriadne konzervatívne. Nie také, ako ich poznáme dnes. A keďže som mala vycestovať aj so svojimi dvomi deťmi, pracovnú ponuku som si rozmyslela.
Napriek tomu, že ponuka bola finančne mimoriadne zaujímavá. Bolo mi to vtedy veľmi ľúto a to rozhodnutie bolo pre mňa veľmi emotívne.
Ako sa k odmietnutiu pozície z vašej strany postavili v Abu Dhabi?
Plne ho rešpektovali.
Neskôr ste však odcestovali do Holandska.
Áno, asi o tri týždne neskôr mi bola ponúknutá pozícia v Holandsku. Podmienkou samozrejme bolo, aby som sa naučila po holandsky. Ponuka ma veľmi potešila, o to viac, že som sa do Holandska mohla dopraviť s deťmi autom, kým do Spojených arabských emirátov trval let šesť hodín. Takto som vedela, že sa kedykoľvek viem na Slovensko vrátiť. Predpokladala som, že mi tá krajina bude bližšia aj kultúrou, možno aj zdravotným systémom. Čo sa však po príchode do Holandska vôbec nepotvrdilo a kultúrny šok som zažila tak či tak.
Neľutovali ste to rozhodnutie? Predsa aj v Abu Dhabi by ste kultúrny šok zažili.
Nie, neľutovala som to. Som typ človeka, ktorý sa nerád obzerá dozadu. A už keď som rozhodnutie urobila, trvala som na ňom. Pretože každá nová skúsenosť vás obohatí. Faktom zostáva, že som vďačná za tieto skúsenosti a urobila by som to znovu, aj keď už viem, čo ma čakalo.
Ako ste sa adaptovali na nové pracovné prostredie, novú krajinu, nový jazyk?
Kým ešte deti zostávali na Slovensku, aby si dokončili školu, každý večer som si balila veci s tým, že odchádzam späť na Slovensko. No ráno som vstala a predsa šla do práce. Adaptácia bola veľmi náročná. Za tri týždne som sa naučila v Amsterdame po holandsky. Pracovala som však v oblasti Friesland, kde sa ani nehovorí po holandsky, ale frízsky. Čiže to bol ďalší šok. A dokonca aj systém zdravotníctva v Holandsku je absolútne odlišný od nášho.
Čo vás najviac na ich systéme prekvapilo?
Napríklad to, že v Holandsku nemali obvodných pediatrov. Majú iba takzvaných generalistov, ktorí sa starajú od novorodencov po seniorov. A prístup k deťom sa nedal porovnať s prístupom pediatrov k detským pacientom na Slovensku. Keď dieťa nemalo tri alebo štyri dni vysokú teplotu, tak sa rodičia ani neodvážili prísť s dieťaťom k lekárovi. Pediatri pôsobili výhradne iba v nemocniciach, ako odborníci. V nemocnici som však neriešila iba bežné ochorenia, ale tiež deti s alergiami alebo s epileptickými záchvatmi. Do nemocnice sa dostávali iba takí detskí pacienti, ktorí si vyžadovali naozaj odbornú pomoc.
Prečo rieši pediater v Holandsku aj takéto prípady?
Pretože detských alergológov, gastroenterológov či detských neurológov je tam veľmi málo. V nemocnici som bola konfrontovaná s rôznymi stavmi. A keďže som sa predtým venovala neonatológii, prax bola pre mňa spočiatku veľmi náročná.
Ako ste zvládali celkovú zmenu?
Bolo to veľmi náročné. A kultúra bola úplne odlišná. Na oddelení sme chodili oblečení bez plášťov, aby deti nemali stres z nás, lekárov. Keď som však prišla do práce v šatách a topánkach s vyšším opätkom, ako som bola zvyknutá chodiť bežne, tak to bolo absolútne odmietnuté.
Prečo?
Takéto oblečenie označili za príliš ženské. Pociťovala som tam akýsi tlak na rovnosť. Ženy napríklad odmietali, aby im muži otvárali dvere. Holandsko na mňa pôsobilo veľmi konzervatívne, aj keď sa možno pre turistov nezdá. No človek nepozná krajinu, kým tam nezačne žiť.
Čo vás najviac zaujalo z pohľadu fungovania nemocnice v Holandsku?
Asi to, že medicína tam nie je postavená na hierarchii. A je to niečo, v čom by sme sa mohli inšpirovať. V nemocniciach neexistuje nič ako „primár“. Sú tam len odborní lekári, ktorí majú atestáciu. A lekári, ktorí sú neatestovaní, sú viac menej iba vo fakultných nemocniciach. Riaditeľ nemocnice sa zodpovedá lekárom. Napríklad riaditeľ nemocnice, v ktorej som pôsobila, mal na starosti ekonomickú stránku vecí. No z odborného hľadiska sme my boli tým kontrolným orgánom. Samozrejme všetkým nám záležalo na tom, aby nemocnica fungovala dobre. No napríklad aj mňa prijímali do zamestnania moji dvaja kolegovia, ktorí na tom oddelení pracovali, a riaditeľovi iba oznámili, že sa pre mňa rozhodli.
Toto je úplne iný spôsob fungovania, než aký poznáme na Slovensku. Ako si to máme predstaviť? Aké úlohy ste vlastne očakávali od riaditeľa nemocnice?
Očakávali sme od neho, že nemocnica bude fungovať po ekonomickej stránke. Nemocnice v Holandsku fungujú ako také jednoliate teleso. A napriek tomu, že tam neexistovalo vyššie alebo nižšie postavenie lekárov, naozaj to fungovalo. A rovnako to platilo aj pri mzdách. Všetci sme mali mzdy rovnaké.
Nepociťovali ste tlak na výkon?
Samozrejme to bolo dôležité, ale pre nás lekárov to bolo prirodzené. Čiže je to o vnútornom nastavení človeka. No v Holandsku som vôbec nemusela riešiť, koľko pacientov ošetrím. Za celých sedem rokov, čo som tam pôsobila, som nemala ani raz pocit, že by na nás niekto tlačil pre výkon. Napriek tomu som nechcela v holandskom zdravotníckom systéme zostať. Bolo to náročné. Myslím si však, že každý lekár a zdravotník, by mal pracovať nejaký čas v zahraničí. Mnohí by si uvedomili, že náš zaužívaný systém nemusí byť najlepší. V zahraničí napríklad nie je bežné, že sa zamestnanec na oddelení stane neskôr primárom. Na manažérske pozície si vyberajú ľudí z externého prostredia.
Prečo?
Aby to oddelenie lepšie fungovalo. Aby človek z externého prostredia priniesol nový vietor, nové know-how a podnety. Iba takto sa totiž vieme ďalej rozvíjať. Niekedy sa potrebujeme vzdialiť od zabehnutého stereotypu, aby sme videli veci iným spôsobom a boli viac flexibilní. Nemusíme zakaždým vymýšľať nové veci. Stačí, ak sa inšpirujeme v zahraničí.
Ako vlastne fungovala nemocnica?
Mali sme centrálny príjem, kde pôsobili generalisti, ktorí ošetrovali každého pacienta od novorodencov až po seniorov. Kompletne ho vyšetrili, stanovili diagnózu, urobili odbery. Keď si neboli istí, zavolali odbornému lekárovi, ktorý mal v daný deň službu. Tento lekár často ani nemusel prísť do nemocnice, ak pacienta neprijímal do nemocnice. Ak bol pacient v stave, že si vyžadoval hospitalizáciu, slúžiaci lekár prišiel a pacienta na oddelenie prijal.
Ako to fungovalo napríklad pri pôrodoch?
Pôrody v Holandsku sú celoeurópskou raritou. Až 30 percent pôrodov prebieha doma s asistenciou pôrodnej asistentky. Ďalších 30 percent prebieha v nemocnici, pričom ženy idú do dvoch hodín domov. Po cisárskom reze, predčasnom pôrode alebo komplikovanom pôrode ženy samozrejme v nemocnici zostávali. Slovenskí neonatológovia by mohli oponovať, že pri takto nastavenom systéme sekundárna starostlivosť o ženu a dieťa nemusia byť na takej úrovni, ako napríklad na Slovensku. Faktom je, že v Holandsku, aj v Nemecku sú do celého procesu intenzívne nasadené pôrodné asistentky, ktoré majú kontakt s rodičkami a monitorujú prvé dni ako ženu, tak aj novorodenca. No pre celý systém je to finančne výhodnejšie a najmä komfortnejšie pre ženy. Pretože nikto nechce v nemocnici zostávať dlhšie, než je potrebné. Ale na to, aby to fungovalo aj na Slovensku, je potrebné zmeniť celý systém. Vrátila by som sa ešte k centrálnemu príjmu.Keď sme v službe prijali pacienta, službukonajúci lekár sa mohol presunúť domov. Na ďalší deň ale riadne pracoval, nemali sme priznané voľno po službe tak, ako je to na Slovensku.
Neskôr ste pôsobili v Nemecku. Prečo ste sa vzdali Holandska?
Opäť som chcela opustiť komfortnú zónu. Hlavným dôvodom však bolo, že v Holandsku som pôsobila v menšej nemocnici, ktorú zdravotná poisťovňa zavrela. Mala som možnosť zostať pracovať v Holandsku v inej nemocnici, no rozhodla som sa inak.
„Niekedy sa potrebujeme vzdialiť od zabehnutého stereotypu, aby sme videli veci iným spôsobom a boli viac flexibilní.“
Posuňme sa k vašej praxi v Nemecku. Niektoré nemocnice tam fungujú na základe takzvaného plného DRG. Aké ste mali skúsenosti?
Musím povedať, že v Nemecku platobný mechanizmus DRG úplne skolaboval. Úhrady neboli rozumne nastavené. Uvediem príklad. Keď som mala novorodenca na podpornom dýchaní, nemocnica dostala zhruba 5-tisíc eur. No za dospelého pacienta s tou istou starostlivosťou dostala nemocnica už 20-tisíc eur.
Pri DRG je dôležité aj kódovanie výkonov. Kto ho v nemocnici v Nemecku zabezpečuje?
Spočiatku mali výkony kódovať lekári. Lenže tí si to jednoducho nemôžu dovoliť z časového hľadiska. Preto sa začali vytvárať celé oddelenia, ktoré sa venujú iba kódovaniu. To je samostatný vedný odbor, ktorý keď sa neurobí dobre, tak nemocnica doslova skolabuje. Kým niektoré výkony sú zaplatené špičkovo, iné sú mimoriadne podhodnotené a nedostatočne financované. Z čoho vznikajú v systéme deformácie a nie je výnimkou ani znižovanie platov.
Máte bohaté skúsenosti zo zahraničia. Čím by sme sa na Slovensku mohli, podľa vás inšpirovať?
V prvom rade je na Slovensku potrebná centralizácia. Chápem, že je to absolútne nepopulárne opatrenie. No musíme si uvedomiť, že nemocnicu nemôžeme mať v každom okresnom meste. A celý systém zdravotnej starostlivosti sa bude musieť časom zmeniť, pretože nebudeme mať v budúcnosti dostatok personálu. Systému by veľmi pomohlo, ak by sme namiesto malých nemocníc mali zariadenia s centrálnymi príjmami a generalistami. Rovnako bude mimoriadne dôležitá záchranná a dopravná zdravotná služba, ktorá by následne pacientov dokázala presunúť do nemocníc. Takto štrukturovaný systém si nebude vyžadovať toľko lekárov. Rovnako bude nevyhnutné v plnom možnom rozsahu zaviesť telemedicínu, ktorá bude šetriť odborné kapacity a čas. A nielen do nemocníc. Ale napríklad aj do záchrannej zdravotnej služby. V Nemecku je bežné, že jeden lekár telemonitoruje viaceré záchranky a pôsobí ako odborný garant pre záchranárov v teréne. A zároveň zaviesť telemonitoring aj v ambulanciách. Pacienti nemusia zakaždým chodiť do ambulancií za lekárom. Máme technologické vymoženosti, využívajme ich múdro. Využívajme odborné kapacity lekárov s rešpektom a strážme si ich. Pozrime sa, ako to funguje v Dánsku, Nemecku či Švajčiarsku, kde sú tieto systémy plne zabehnuté. Zoberme si to najlepšie a rozprávajme sa o tom so zdravotnými poisťovňami.
Viete si predstaviť, že by takto nastavený systém bol reálne na Slovensku zavedený? Aj napriek rezistencii voči zmenám?
Určite to možné je. Je to len o politických krokoch a o konsenze. A čo je dôležité, musíme o tom so zainteresovanými ľuďmi diskutovať a informovať ich. Populizmus, ktorý na Slovensku vládne slúži iba pre politické body. A potrebujeme o tých zmenách informovať aj pacientov. Skúsme im vysvetliť, že aj pre nich bude bezpečnejšie, ak pôjdu do nemocnice, kde daný zákrok robí lekár pravidelne, než by sa dostal k lekárovi, ktorý sa stretne s daným zdravotným problémom zriedka. Ak sa systém poskytovania zdravotnej starostlivosti nezmení, budeme sa strmhlav rútiť do kolapsu.
Ak by vás oslovila nemocnica zo Slovenska, vrátili by ste sa?
Veľmi zvažujem návrat na Slovensko. Je to moja srdcovka. Spolupracovala som s odborníkmi pri plánovaní a výstavbe Nemocnice Bory v Bratislave. Bola to úžasná skúsenosť, pretože sme procesy nastavovali na svetovej úrovni. Bohužiaľ zo zdravotných dôvodov som tam nemohla napokon nastúpiť.
Čo by vás presvedčilo o tom, aby ste sa na Slovensko vrátili?
Ak by som mala možnosť manažérsky zasiahnuť do štruktúry a fungovania zdravotníctva a mohla odovzdať naozaj nie ľahko nadobudnuté skúsenosti v zahraničí pre lepšie fungujúci zdravotný systém pre všetkých, ktorí zdravotnú starostlivosť potrebujú.
Vanda Tuxhorn pôsobí ako primárka Detskej a novorodeneckej kliniky v Nemecku. Vo svojej praxi sa zameriava na moderné prístupy v pediatrii a rozvoj telemedicíny ako nového medicínskeho odboru. Popri klinickej práci sa aktívne zapája do tvorby zdravotníckych politík – ako členka VLKKD (Verband Leitender Kinderäzte und Kinderchirurgen Deutschlands) prispieva odbornými pripomienkami k pripravovanej reforme nemeckého zdravotníctva. Jej víziou je prepojenie tradičnej medicíny s inovatívnymi digitálnymi riešeniami pre deti a rodiny. V poslednom období sa venuje epigenetike, Longevity a Cell Infusion liečbe.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
