Líši sa krv tých, ktorí sa dožívajú vysokého veku, od ľudí, ktorí zomierajú skôr? Zdá sa, že áno. Nedávna štúdia uverejnená v časopise GeroScience odhalila niektoré spoločné biomarkery vrátane hladiny cholesterolu a glukózy u ľudí, ktorí sa dožívajú 90 rokov
Štúdia je doteraz najrozsiahlejšou, pretože porovnáva profily biomarkerov meraných počas celého života u dlhožijúcich ľudí a ich kratšie žijúcich rovesníkov. Výskum zahŕňal údaje 44-tisíc Švédov, ktorí sa podrobili hodnoteniu zdravotného stavu, vo veku od 64 do 99 rokov. Účastníkov vedci sledovali prostredníctvom registra 35 rokov. Z týchto ľudí sa 1 224, teda 2,7 percenta, dožilo sto rokov. Prevažnú väčšinu (85 percent) storočných ľudí tvorili ženy.
Do štúdie bolo zahrnutých 12 krvných biomarkerov súvisiacich so zápalom, s metabolizmom, funkciou pečene a obličiek aj s potenciálnou podvýživou a anémiou. Biomarkerom súvisiacim so zápalom bola kyselina močová. Vedci tiež sledovali markery súvisiace s metabolickým stavom a funkciou vrátane celkového cholesterolu a glukózy a markery súvisiace s funkciou pečene, ako je alanínaminotransferáza (ALAT), aspartátaminotransferáza (ASAT), albumín, gama-glutamyltransferáza (GGT), alkalická fosfatáza (ALP) a laktátdehydrogenáza (LD). Okrem toho sa sledoval kreatinín a železo a celková väzbová kapacita železa (TIBC), ktorá súvisí s anémiou. Skúmali aj albumín, biomarker súvisiaci s výživou.
Ako uviedla na Science Alert epidemiologička Karin Modig, docentka z Karolinska Institutet, tí, ktorí sa dožili stých narodenín, mali od šesťdesiatky celkovo nižšiu hladinu glukózy, kreatinínu a kyseliny močovej. „Hoci sa mediánové hodnoty väčšiny biomarkerov medzi storočnými a nestoročnými ľuďmi výrazne nelíšili, storoční ľudia zriedka vykazovali extrémne vysoké alebo nízke hodnoty. Napríklad len veľmi málo storočných malo na začiatku života hladinu glukózy vyššiu ako 6,5 mmol/l alebo hladinu kreatinínu vyššiu ako 125 mmol/l,“ uviedla.
Pri skúmaní, ktoré biomarkery súviseli s pravdepodobnosťou dosiahnutia veku sto rokov, zistili, že všetky okrem dvoch (ALAT a albumín) z 12 biomarkerov vykazovali túto súvislosť. „A to aj pri zohľadnení veku, pohlavia a záťaže chorobami,“ dodala.
Ľudia v najnižších z piatich skupín pre hladiny celkového cholesterolu a železa mali nižšiu šancu dožiť sa veku sto rokov v porovnaní s ľuďmi s vyššími hladinami. Medzitým ľuďom s vyššími hladinami glukózy, kreatinínu, kyseliny močovej a markerov funkcie pečene sa tiež znižovala šanca stať sa storočnými.
V absolútnom vyjadrení boli rozdiely v prípade niektorých biomarkerov pomerne malé, zatiaľ čo v prípade iných boli rozdiely o niečo výraznejšie. Napríklad v prípade kyseliny močovej bol absolútny rozdiel 2,5 percentuálneho bodu. „To znamená, že ľudia v skupine s najnižšou hladinou kyseliny močovej mali štvorpercentnú šancu dožiť sa stovky, zatiaľ čo v skupine s najvyššou hladinou kyseliny močovej sa veku sto rokov dožilo len 1,5 percenta,“ uviedla.
Aj keď zistené rozdiely boli podľa nej celkovo pomerne malé, naznačujú potenciálnu súvislosť medzi metabolickým zdravím, výživou a výnimočnou dĺžkou života. Zároveň však upozornila, že štúdia neumožňuje robiť závery o tom, ktoré faktory životného štýlu alebo gény sú zodpovedné za hodnoty biomarkerov. „Možno sa však domnievať, že určitú úlohu zohrávajú faktory ako výživa a príjem alkoholu,“ dodala.
Ako na záver uviedla, skutočnosť, že rozdiely v biomarkeroch bolo možné pozorovať dlho pred smrťou, naznačuje, že svoju úlohu môžu zohrávať aj gény a životný štýl.
