Mozog reguluje uvoľňovanie glukózy v širokej škále stresových situácií vrátane pôstu a nízkej hladiny cukru v krvi. Menej pozornosti sa však venuje jeho úlohe v každodenných situáciách
Teraz vedci z Michiganskej univerzity v štúdii preukázali, že špecifická populácia neurónov v hypotalame pomáha mozgu udržiavať hladinu glukózy v krvi za bežných okolností. Svoje zistenia uverejnili v časopise Molecular Metabolism. Už roky je známe, že dysfunkcia nervového systému môže viesť ku kolísaniu hladiny glukózy v krvi, najmä u pacientov s cukrovkou. Niektoré z týchto neurónov sa nachádzajú vo ventromediálnom jadre hypotalamu, teda v oblasti mozgu, ktorá riadi nervový systém či emócie. Kým väčšina štúdií ukázala, že táto oblasť sa podieľa na zvyšovaní hladiny cukru v krvi v núdzových situáciách, tentoraz vedci chceli zistiť, či je dôležitá aj pri regulácii hladiny cukru v krvi počas bežných denných činností. Skupina sa zamerala na neuróny VMHCckbr, ktoré obsahujú proteín nazývaný cholecystokinín b receptor, pričom použili myšie modely, v ktorých boli tieto neuróny deaktivované.
Monitorovaním hladiny glukózy v krvi vedci zistili, že neuróny VMHCckbr hrajú dôležitú úlohu v udržiavaní glukózy počas bežných činností vrátane rannej fázy pôstu medzi posledným jedlom dňa a prebudením sa ráno. „V prvých štyroch hodinách po zaspávaní tieto neuróny zabezpečujú, aby ste mali dostatok glukózy, aby ste cez noc nedostali hypoglykémiu,“ uviedli autori. Na to neuróny riadia telo, aby spaľovalo tuky prostredníctvom procesu nazývaného lipolýza. Tuky sa rozkladajú na glycerol, ktorý sa používa na výrobu cukru. Keď skupina aktivovala neuróny VMHCckbr pri myšiach, zvieratá mali zvýšené hladiny glycerolu v tele. Tieto zistenia by mohli vysvetliť, čo sa deje u pacientov s prediabetom, keďže vykazujú zvýšenú lipolýzu počas noci. Vedci sa domnievajú, že u týchto pacientov môžu byť neuróny VMHCckbr nadmerne aktívne, čo prispieva k vyššej hladine cukru v krvi. Tieto nervové bunky však kontrolovali len lipolýzu, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že iné bunky môžu kontrolovať hladinu glukózy prostredníctvom iných mechanizmov. Štúdia ukázala, že kontrola glukózy nie je ako vypínač, ako sa predtým predpokladalo.
