Včerajšia tlačová konferencia Ministerstva zdravotníctva SR nebola len ďalším politickým výstupom. Bol to moment, kedy sme sa dozvedeli, že náš systém záchrannej zdravotnej služby (ZZS) čaká po 22 rokoch veľký skok, „skok do minulosti“.
Minister Kamil Šaško predstavil zámer, podľa ktorého majú záchranky patriť opäť pod nemocnice. Heslo dňa: „Záchranky patria k urgentom.“ Znie to možno logicky pre niekoho, kto záchranku videl len vo filme. No pre nás, ktorí v nich trávime životy, to znie ako rezignácia na modernú urgentnú medicínu.
Diagnóza: Systém je v poriadku, ale ideme ho zbúrať
Minister nás pravidelne uisťuje, že naša záchranka funguje ako má a patrí k svetovej špičke. Dnes sme sa však dozvedeli, že ten istý systém treba od základov prekopať. Dôvod? Nie kvalita starostlivosti o pacienta, ale neschopnosť štátu zorganizovať transparentné výberové konanie. Minister v podstate priznal: „Pretože aj posledný tender skončil podľa očakávania škandálom a súdnymi spormi, je nevyhnutné pristúpiť k tejto zmene.“
Minister sa nás snaží presvedčiť, že netransparentné a podozrivé výberové konania sú dôkazom, že celý model fungovania ZZS je chybný. V skutočnosti však ide o niečo oveľa vážnejšie.
Ak minister priznáva, že výberové konanie bolo škandalózne, priznáva tým zároveň, že štát zlyhal vo svojej základnej funkcii. Ide o zlyhanie štátu ako regulátora a o zlyhanie personálnej politiky ministerstva.
Zlyhanie posledného výberového konania nebolo náhodné. Nebolo nepredvídateľné. Nebolo pre odbornú verejnosť prekvapením. Skeptické očakávania nevychádzali z nedôvery v model ZZS. Vychádzali z nedôvery voči konkrétnym osobám, ktoré mali výberové konanie pripraviť, riadiť a kontrolovať.
Povedzme si to na rovinu: Problémom nie je model fungovania ZZS. Problémom je morálna integrita a profesionalita nominantov, ktorí tie tendre pripravovali. Minister dnes fakticky hovorí: keďže sme nedokázali zabezpečiť férovú súťaž, riešením je, že súťaž zrušíme a systém odovzdáme nemocniciam napriamo – bez súťaže a a bez časového obmedzenia. Čerešničkou na torte je, že za nemocnicami stoja tie isté osoby, pre ktoré sa zrušil tender. To nie je reforma. To je kapitulácia pred transparentnosťou.
Garancia kvality? Skúsenosť s nemocnicami hovorí iný príbeh
Ďalším z argumentov je, že nemocnice majú byť „garanciou kvality“. Tento argument sa rozpadá pri prvom kontakte s realitou slovenského nemocničného sektora:
• chronické zadlženie,
• personálny kolaps,
• zatváranie oddelení,
• budovy v havarijnom stave,
• dlhodobo neriešené systémové problémy.
Toto má byť garancia kvality, ktorú prenesieme aj do záchrannej zdravotnej služby? Záchranná zdravotná služba dnes v mnohých oblastiach funguje flexibilnejšie, operatívnejšie a s lepším manažmentom než veľká časť nemocničného sektora. Presun pod nemocnice automaticky nezlepší kvalitu. Skôr hrozí, že:
👉 problémy nemocníc sa prenesú do ZZS,
👉 rozhodovanie sa spomalí,
👉 operatívnosť systému sa zníži.
Kto má najlepšie poznať potreby regiónu?
Zaznel aj argument, že riaditelia nemocníc najlepšie poznajú potreby regiónu. V praxi to vyznieva absurdne: Má riaditeľ nemocnice na základe vlastného uváženia rozhodovať, kde má stáť ambulancia ZZS? Na základe čoho? Dojmu? Tlakov? Regionálnej politiky? Či obchôdzke regiónu?
Potreby regiónu sa majú určovať na základe dát, analýz, časovej dostupnosti, počtu výjazdov, geografických špecifík a reálnych potrieb obyvateľstva. Tieto dáta má k dispozícii Operačné stredisko ZZS a odborné autority v oblasti prednemocničnej starostlivosti. Nie manažér nemocnice, ktorého primárnou úlohou je riadiť vlastnú nemocnicu – nie optimalizovať regionálnu sieť záchraniek.
Spolupráca nevzniká spoločným zamestnávateľom
Áno, spolupráca medzi ZZS a nemocnicami je kľúčová. To je ďalší argument. Ale: Kvalitná spolupráca nevzniká tým, že budeme mať rovnakého zamestnávateľa. Vzniká jasnými procesmi, štandardmi, komunikáciou a profesionalitou. Ak dnes spolupráca niekde nefunguje, problém nie je v tom, že záchranári a kolegovia z urgentov majú iného zamestnávateľa.
Problém je v:
• chýbajúcich procesoch,
• zlom manažmente,
• slabej kultúre spolupráce.
Zmena vlastníckej štruktúry tieto problémy sama od seba nevyrieši.
O nás bez nás – symbol celého návrhu
To najzarážajucejšie na tlačovej konferencii nebol len samotný obsah, ale forma. Vedľa ministra stálo 15 ľudí – úradníci, poradcovia, riaditelia, dokonca prezident hasičov. Chýbal tam však jediný zástupca nás záchranárov. My, ktorí v sanitkách rozhodujeme o živote v priebehu sekúnd, sme sa o osude našej profesie dozvedeli z televízie. Minister dal prednosť ešte aj novinárom pred ľuďmi z prvej línie. „Ďakujeme, pán minister. Pre zjednotenie záchranárskej komunity doteraz nikto nespravil viac. Škoda len, že ste nás spojili v odpore proti neodbornosti.“
Záchranky nepatria k nemocniciam. Záchranári patria k pacientom!
Autor je viceprezident Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny katastrof (SSUMaMK)
