Pacient namiesto pozdravu na mňa „vybafne“ hotovú diagnózu a odo mňa iba očakáva predpis ním indikovaného lieku – v obľube sú najmä „trojdňové antibiotiká“
Je sobota, v Jasnej práve prebieha najväčší kongres pre všeobecných lekárov na Slovensku, dokonca s účasťou ministra zdravotníctva, a ja sedím tu, na APS (ambulantná pohotovostná služba) pre dospelých. Namiesto toho, aby som sa spolu s ostatnými kolegami vzdelával, alebo trávil čas so svojou rodinou, tak mrhám mojím potenciálom v nezmyselnej službe ľuďom, ktorí si to vôbec nevážia.
Nie preto, že by som chcel, ale preto, lebo musím. Zo zákona som povinný. To, že pri tom porušujem iný zákon, zákonník práce, je druhá vec. Keďže slovenský pacient je v hierarchii slovenského zdravotníctva na najvyššom stupni, tak je to odo mňa očakávané a všetci to považujú za normálne. Prečo by som mal mať nárok na nejakú obedňajšiu prestávku? Prečo by som nemohol odslúžiť 15 hodinovú zmenu bez nároku na akýkoľvek príplatok?
Som predsa v službe a v službe sa slúži. Slovenský pacient sa veľkodušne rozhodne po dvoch týždňoch neriešenia svojho zdravotného (pseudo)problému prísť na APS a ja, jeho ponížený služobníček, som povinný ho vyšetriť a liečiť. Popravde, častokrát ani len to nie, pacient namiesto pozdravu na mňa „vybafne“ hotovú diagnózu a odo mňa iba očakáva predpis ním indikovaného lieku – v obľube sú najmä „trojdňové antibiotiká“. Od včera sa mu predsa akútne pohoršilo a on už v piatok nestihol ísť k lekárovi – veď jasné- piatoček, kto by si ho už len chcel kaziť návštevou plnej čakárne? Navyše, v práci toho bolo v poslednej dobe strašne veľa a on si nemohol dovoliť sa doma liečiť.
Slušne a úctivo prosím pacienta, či by nebol taký láskavý a nepodal sestričke jeho zdravotnú kartičku a občiansky preukaz, potrebujeme totiž jeho údaje nahodiť do počítačového systému. Už som sa poučil a neupozorňujem zbytočne na fakt, že by mal mať doklady nachystané, veď to je aj napísané na dverách, a že by sme tým šetrili čas. Následne si dovoľujem opýtať sa na jeho ťažkosti. Predsa len by nebolo od veci overiť si, či sa diagnóza absolventa vysokej školy života zhoduje s tou mojou, aj keď pripúšťam, že šesťročné štúdium medicíny a vyše 10-ročná prax spolu s dvoma atestáciami nesiaha pacientovi, ktorý navyše svoj stav už konzultoval s kolegami Dr. Googlom a Dr. ChatGPT, ani po členky.
Neochotne, ale predsa, odpovie na moje doterné otázky. Názvy liekov, ktoré pravidelne užíva síce nevie, ale so šibalským úsmevom udáva alergiu na lekárov. Za horúčku síce považuje teplotu tela 37,2 °C, prečo si nasadil „paralenku“, a ja si napriek jeho kvalifikácii trúfam ho poučiť o indikáciách antipyretík. Ale jedným dychom, aby som ho nedajbože neurazil a neeskaloval situáciu, ho chválim, že si teplotu aspoň zmeral. Predošlá pacientka totiž trpela vnútornou horúčkou a zápalom, častými to diagnózami, o ktorých boli na Vysokej škole života aspoň dva semestre prednášok a cvičení.
Ale späť k aktuálnemu zmyslu môjho bytia: po blahosklonnom zodpovedaní všetkých otázok sa idem už naozaj hrať na doktora, beriem do ruky fonendoskop, a pacienta žiadam, ako inak slušne a úctivo, aby sa vyzliekol. Po pretočení očí a otázke, či to je naozaj potrebné, veď on chce iba tabletky, mi veľkodušne umožní ho popočúvať a pozrieť mu do úst. Po dôkladnom fyzikálnom vyšetrení začínam mať pochybnosti o správnosti pacientom stanovenej diagnózy a zvažujem indikáciu na odber CRP. Uchyľujem sa k osvedčenému triku, že na APS to má „grátis“, kým v nemenovanej sieti lekární s doktorským titulom by za to musel platiť 8,99 eur. Pacient blahosklonne súhlasí s odberom a potom už všetci traja spolu so sestričkou s napätím čakáme na výsledok rýchlotestu. Chvíľka napätia… ešte jedna chvíľka napätia. CRP < 1.
Zamŕza mi úsmev na tvári, lebo viem, že z tohto už nevykľučkujem a budem sa musieť vzoprieť všetkým hore uvedeným autoritám a dokonca porušiť aj nepísané pravidlo náš zákazn…ehm pacient, náš pán. Sestrička sa na mňa povzbudivo usmieva, a tak sa púšťam do zrozumiteľného vysvetľovania rozdielu medzi baktériovou a vírusovou infekciou najmä s ohľadom na liečbu, spomínam vplyv antibiotík na črevný mikrobióm a odporúčam predovšetkým šetriaci režim s kľudom na lôžku. Som so sebou spokojný, pacient je poučený a vyzerá, že rozumie. Bude ale aj súhlasiť? Keďže som večný optimista, tak dúfam, že áno.
Ako takmer vždy v tomto čarovnom APS svete je môj optimizmus skôr obyčajnou naivitou. Pacient síce rozumie, ale to mu ako fakt tie antibiotiká nepredpíšem? Veď on ide zajtra na rodinnú oslavu a od pondelka na služobnú cestu. Jemu aj tak nič iné nikdy nezaberá, nech sa teda nepriečim a pekne začnem robiť, ako on káže. Opäť sa snažím vysvetliť, že antibiotiká mu v tomto prípade nepomôžu, skôr uškodia, a že teda naozaj nie, ja mu ich nepredpíšem.
Napätie sa dá doslova krájať vo vzduchu, keď si uvedomím, že pacient zatiaľ nezaplatil poplatok za poskytnutie APS, a tak si od neho pýtam 2 (slovom dve) eurá. Sťažka dýchajúc a celý červený v tvári ostentatívne vytiahne z peňaženky dvojeurovku a hodí nám ju na stôl. Len ťažko v sebe potláčam nepríjemný pocit, že som ako žobrák na ulici a miesto pán boh zaplať sa poďakujem. Vlastne mi odľahlo, že nemusím zase raz počúvať o tom, ako si pacienti platili celý život odvody a že lekári sú skorumpovaní, ako pred časom vyhlásil aj pán vládny splnomocnenec. Vytlačenú faktúru nám pacient s pohŕdaním hádže na stôl a s vyhrážkami, že si po antibiotiká zájde do druhého okresu, odchádza. Namiesto pozdravu tresne na rozlúčku dverami.
S povzdychom si odpijem dúšok kávy a požiadam sestričku, aby uviedla ďalšieho pána veľkomožného. Jedným očkom sledujem hodiny. O päť minút bude osem hodín večer. Z vedľajšej miestnosti sa rozlieha veselý smiech kolegyne pediatričky, ktorá už môže ísť domov. V dobrom jej to závidím, ale v hĺbke duše si uvedomujem, že je to nefér. Nielen že som počas služby musel ošetriť aj viacero pacientov vo veku od 19-25 rokov, ktorí sú stále v starostlivosti lekára s atestáciou z dorastového lekárstva, ale ja tu ostať musím aj po dvadsiatej.
Musím, aj napriek vedomiu, že okrem všetkých pediatrov naprieč celým Slovenskom práve v tomto istom okamihu balí svojich „päť slivák“ aj pani magistra v lekárni, a teda v celom okrese už neostáva k dispozícií našim cteným pacientom ani jedna lekáreň. Zmysel mojej práce už pre istotu ani nehľadám.
A takto si tu na APS žijeme. S menšími alebo väčšími obmenami. Pätnásť hodín vkuse. Bez obedňajšej prestávky….
Treba ale byť korektný a priznať, že tento príbeh je možno trochu zveličený, ale zase až tak vzdialený od pravdy veru nie je. Česť výnimkám, lebo sú aj slušní pacienti, ktorí nás nepokladajú za sluhov.
Čo som vlastne chcel týmto článkom povedať? Chcel by som, aby sme si konečne uvedomili, že APS služby sú systematickou dehonestáciou lekárskeho stavu. Chcel by som, aby sme si uvedomili, že je pacientmi vo veľkej miere hrubo zneužívaná, a bohužiaľ, skôr so zhoršujúcou sa tendenciou.
Chcel by som, aby mala moja práca v službe zmysel. Ja nemám problém so slúžením ako takým. Počas mojej nemocničnej kariéry som slúžil s vedomím, že pomáham reálne chorým ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. Síce som odchádzal domov ako zbitý pes, ale hrial ma dobrý pocit pri srdci. Chcel by som, aby sa platby za poskytovanie APS radikálne optimalizovali, rozumej navýšili. Je predsa úplne absurdné, že aj káva v kaviarni stojí viac ako poskytovanie APS vysoko kvalifikovaným personálom.
Chcel by som, aby si vzdelávacie inštitúcie na Slovensku uvedomili, že sa úplne rezignovalo na zdravotnú výchovu populácie. Je pekné, že bude povinná maturita z matematiky, ale do praktického života ľudí by bolo vhodnejšie keby vedeli, aký je rozdiel medzi baktériou a vírusom, kedy treba ísť na obvod, kedy si volať sanitku a kedy ísť na urgent, kedy užiť paralen a ako podať prvú pomoc. Chcel by som, aby sa ordinačné časy APS zosúladili s otváracími hodinami lekární. Chcel by som rovnaké ordinačné hodiny, ako majú kolegovia pediatri.
Chcel by som, aby sa pri diskusii o tejto zmene riadilo zdravým sedliackym rozumom, aby sa hystericky nevykrikovalo o preťažení urgentných príjmov a kolapse nemocníc, lebo na základe skúseností zo skrátenia ordinačných hodín pediatrickej APS nemožno očakávať nárast počtu pacientov.
Chcel by som, aby si kompetentní uvedomili, aká je to do neba volajúca nespravodlivosť nútiť nás slúžiť v službách, lebo sa to takto robilo dlhé roky, lebo sa to proste musí. A prečo musia len ambulantní všeobecní lekári pre dospelých a ambulantní všeobecní lekári pre deti a dorast? A hlavne, slúžiť sa musí, lebo … prečo vlastne?
Autor je všeobecný lekár pre dospelých
