Neodkladná zdravotná starostlivosť (ďalej len „neodkladná starostlivosť“) je zdravotná starostlivosť poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií.
Bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie.
V minulosti v snahe zabezpečiť transport pacienta do nemocnice, začala vznikať dopravná zdravotná služba. S postupným rozvojom zdravotnej starostlivosti, gradovala požiadavka na poskytnutie liečby a liečebných výkonov „extra muros“, teda priamo na mieste udalosti. To bol dôvod na vznik profesionálnej záchrannej zdravotnej služby. Ako všetky začiatky, aj rozbeh záchranky bol zložitý a hlavná zásluha patrí ľuďom, ktorí naozaj „na kolene“ vytvárali prvé stanice, zháňali financie na nákup sanitiek, vybavenia, materiálu, liekov… Všetci poznáme ich mená, pretože svoju prácu vnímali ako poslanie vytvoriť niečo, čo pomôže ľuďom v ich najťažších životných situáciách a neváhali obetovať svoj voľný čas a často aj vlastné peniaze.
V menších mestách „za socíku“ systém fungoval spôsobom, že ak došlo k nejakej nehode, svedkovia zavolali z pevnej linky na tiesňové číslo 155. Následne dispečerka dopravnej zdravotnej služby po získaní potrebných informácií, začala zháňať voľnú sanitku a obvolávať obvodných lekárov, samozrejme „z radu ochotných“. Zatiaľ vodič sanitky zbehol zobrať nejaké to zdravotné vybavenie, naložil doktora a vyrazili.
Začiatkom 90. tych rokov, postupne aj v menších mestách, začali vznikať stanice záchrannej služby. Nemocnica dostala z ministerstva peniaze na nákup modernej sanitky, zdravotníckeho vybavenia a liekov.
Bolo to v období nastupujúceho „zúrivého kapitalizmu“ a vzniku novej republiky, ale hlavne v období, kedy začali mať nemocnice finančné ťažkosti. Každý nový minister prišiel s novou „revolučnou“ myšlienkou a snahou potiahnuť zdravotníctvo vpred. Nakoľko ten smer bol takmer vždy opačný, nakoniec sme sa vrátili na to isté miesto. V niektorých nemocniciach bola záchranka posledný úspešný projekt, ale bohužiaľ posledná aj zostala. Neboli peniaze na nič. Boli situácie, kedy v zime, počas výjazdu k pacientovi, v záchranke vyvarilo vodu, lebo zamrzol chladič. Jednoducho neboli peniaze na nákup nemrznúcej zmesi.
Niekedy okolo roku 2003, za ministrovania MUDr. Rudolfa Zajaca, sa začali šíriť zvesti o projekte ministerstva zdravotníctva vytvoriť samostatnú záchrannú službu. Rok 2004 bol prelomový, prijatím zákona o záchrannej zdravotnej službe.
Základnou ideou bolo vyhlásiť na jednotlivé stanice transparentné výberové konanie, pričom najlepší uchádzač bude musieť preukázať materiálno-technické a personálne vybavenie. Záchranár bude zarábať 30 000 Sk!!! Konečne vznikne organizácia, ktorá bude mať jasné vedenie a financovanie, peniaze na záchranku pôjdu priamo zo zdravotnej poisťovne. Prídu noví poskytovatelia, ktorí budú musieť na začiatku zainvestovať nemalé finančné prostriedky, aby boli na trhu najlepší.
A veru aj prišli! Finanční žraloci. Poniektorí nemali veľmi veľkú skúsenosť so zdravotníctvom a už takmer žiadnu so záchranou službou. Nevadí. Naučia sa.
Rozbehol sa kolotoč vybavovania, vysvetľovania, inštalovania, nákupu, prosto vznikalo niečo nové. Nový systém začal fungovať, ale aj s novými problémami. Zo záchranky sa stal biznis. Jedným z najdôležitejších faktorom začal byť – zisk. Rozbehol sa konkurenčný boj medzi firmami, so všetkými sprievodnými fenoménmi. V období po výberových konaniach veselo lietali trestné oznámenia, podnety na generálnu prokuratúru, podania na medzinárodné súdy na Slovenskú republiku. Hádky politikov v priamom prenose, obhajujúcich samozrejme „tých svojich“, záchranky zaodeté do čiernej farby, oblepené kostrami, skrátka trápne „cirkusové“ vystúpenia, dehonestujúce prácu všetkých lekárov a záchranárov.
Jednoducho biznis ako sa patrí.
Nebolo dôležitejšej osoby, ako záchranár pred výberovkami, a nebolo naničhodnejšieho zamestnanca, ako záchranár po výberovkách, pýtajúci si tých ministrom sľúbených 30 000 Sk. A veru nebola z toho ani polovica, samozrejme brutto.
Ďalším sprievodným efektom, tak ako v každej profesii, boli aj osobné ambície niektorých zamestnancov. A tak sa stalo, že kolegovia, ktorí boli dlhoročnými priateľmi, si zrazu nevedeli prísť na meno. Veď v každej profesii musia byť aj kolaboranti, snažiaci sa len o vlastný finančný a mocenský prospech.
Už nie je žiadnym tajomstvom, že prevádzkovateľ môže údajne zarobiť na jednej stanici asi 5 000 až 10 000 €. Jedna skupina tvrdí, že tento zisk by mohli nemocnice použiť na sanáciu svojich dlhov, iná zase hovorí o primeranom zisku pre súkromnú spoločnosť, nakoľko len súkromná spoločnosť dokáže maximálne finančne zefektívniť prevádzku záchrannej stanice, veď štát je najhorší vlastník.
Je na zvážení, či by peniaze určené na záchranu ľudských životov nemali byť použité na nákup lepšieho materiálno-technického vybavenia a zlepšenie pracovných podmienok pre zamestnancov záchrannej zdravotnej služby, a áno, aj tých finančných.
Je načase, položiť otázku Cui bono?
Bc. Richard Hainc, záchranár záchrannej zdravotnej služby v Bratislave
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
