Mohla by sa nastaviť jednotná suma poplatkov za návštevu a maximum napríklad na úrovni 20 eur mesačne v priemere. Pacient by tak mal istotu, že u lekárov nezaplatí viac ako v priemere 20 eur za mesiac
S partnerkou a internou lektorkou Advance Healthcare Management Institute Henrietou Tulejovou sme sa rozprávali o aktuálnych výzvach v zdravotníctve. V rozhovore sa tiež dozviete, aký vývojový scenár nás v zdravotníctve čaká a na čo je nevyhnutné pripraviť sa už vopred.
Aký je aktuálny stav financovania slovenského zdravotníctva v porovnaní s tým českým?
Stále pretrváva významný rozdiel v množstve peňazí. Napriek tomu, že sme mali v posledných rokoch na Slovensku pomerne významné nárasty zdrojov do zdravotníctva. Napríklad iba za rok 2024 to bolo skoro o jednu miliardu navyše. Česká republika tiež pridala zdroje. Nedávno sme spočítali rozdiel v množstve zdrojov v Česku a na Slovensku na dve miliardy eur. To znamená, že keby sme mali rovnaké príjmy na občana na Slovensku, ako má Česká republika, tak by sme mali na každého obyvateľa zhruba o 400 eur ročne viac v rámci zdravotnej starostlivosti. Celkovo to činí dve miliardy eur. Česká ekonomika je silnejšia ako slovenská a nezamestnanosť na Slovensku sa stále hýbe okolo 6,5 percenta, kým v Česku okolo 2,5 percenta a ich mzdy sú o 20 až 25 percent vyššie, takže vyberú viac na odvodoch. Platba štátu za ekonomicky neaktívne obyvateľstvo síce postupne na Slovensku rástla, ale v Česku sa počas kovidu až zdvojnásobila. A napriek navýšeniam, ktoré boli vďaka poslaneckému návrhu SaS pretavené do platby štátu, ešte stále za Českou republikou zaostávame.
Aká je vlastne platba štátu v Česku a a Slovensku?
Na Slovensku je to okolo 64 eur, v Česku okolo 85 eur na občana. Takže ten rozdiel je stále pomerne veľký. Slovensko stále patrí skôr medzi krajiny s nižšími výdavkami na zdravotníctvo. Dávame naň zhruba 7,8 percenta slovenského HDP. V Česku boli roky, keď sa objem zdrojov na zdravotníctvo vyšplhal aj na 9,5 percenta HDP. Teraz sa to pohybuje na úrovni zhruba 8,8 percenta českého HDP. Je však potrebné povedať, že napriek tomu, že nárasty boli enormné, tak časť z nich „zjedla“ inflácia, ktorá bola v posledných rokoch veľmi vysoká. Takže hoci sme rástli v rokoch 2022 až 2025 o desať percent v priemere, inflácia nám ukrojila podstatnú časť z tohto rastu – šesť percent. Takže sme na takej bežnej úrovni rastu nad infláciu okolo troch percent až 3,5 percenta.
Viete určiť objem verejných a súkromných zdrojov v českom a slovenskom zdravotníctve? Pacienti totiž platia pri návšteve lekárov aj z vlastného vrecka.
České zdravotníctvo má najvyšší podiel verejných platieb v EÚ, až 86 percent. Slovenské podľa oficiálnych štatistík trochu menej, 80 percent. Ale na základe nášho prieskumu neoficiálnych poplatkov som presvedčená, že podiel súkromných platieb je na Slovensku väčší ako 20 percent. Aj na úrovni neoficiálnych poplatkov je veľmi veľký rozdiel medzi slovenským a českým zdravotníctvom. V Česku sa už objavujú nové súkromné platby ako ročné poplatky, zápisné u gynekológa a podobne. Ale poplatky v Česku ani zďaleka nedosahujú úroveň neoficiálnych poplatkov na Slovensku, ktoré sa podľa nášho reprezentatívneho prieskumu z roku 2023 pohybujú vo výške päť, desať či 15 eur za návštevu a platí ich zhruba 50 percent pacientov. Aj tento stav odzrkadľuje práve ten dlhodobý nedostatok zdrojov v slovenskom rozpočte na zdravotníctvo. Nehovoriac o dlhu štátnych nemocníc či horšej dostupnosti inovatívnych liekov. To sú už konkrétne prejavy veľkého rozdielu v objeme disponibilných zdrojov.
Koľko vlastne platia pacienti u ambulantných lekárov ročne z vlastného vrecka na Slovensku?
Na jednej strane Štatistický úrad SR robí pravidelne prieskum a uvádza, že domácnosti platia v ambulantnej oblasti okolo troch eur na občana na rok. Čo teda zo skúseností každý vieme zhodnotiť, že to tak asi nebude. Už len keď nám lekár robí vyšetrenie na CRP pri podozrení na bakteriálne ochorenie alebo virózu, tak bežne zaplatíme päť eur a viac. Aj preto sme v roku 2023 spravili reprezentatívny prieskum na Slovensku, v ktorom sme oslovili pacientov, ktorí reálne boli u lekára alebo v nemocnici. Výsledky nám ukázali, že zhruba 50 percent populácie platí v priemere desať eur pri návšteve všeobecného lekára a zhruba 17 eur za návštevu u špecialistu. Aj z rozhovorov, ktoré som mala prednedávnom so samosprávnymi krajmi, vyplýva, že tá úroveň neoficiálnych poplatkov je zhruba zachovaná a zodpovedá cenníkom, ktoré im lekári posielajú na vedomie. Ak teda máme ročne približne 58 miliónov návštev u ambulantných lekárov na Slovensku, môžem tvrdiť, že pacienti platia ročne z vlastného vrecka zhruba 300 miliónov eur. Čo je asi jedna štvrtina výdavkov na ambulantnú zdravotnú starostlivosť na rok. Nemalá suma.
V prieskume z roku 2023 ste tiež uvádzali, že niektoré poplatky sa šplhajú až do výšky 60 eur.
Poplatky u špecialistov sú trochu vyššie a pohybujú sa až do výšky 15 až 20 eur. A potom sú ojedinelé prípady, keď pacienti platia aj 50 či 60 eur, niekde aj 100 eur. Rovnaké sumy mi spomínajú pacienti aj v reakcii na výsledky nášho prieskumu. Môže ísť napríklad o poplatok za to, že ambulancia ošetrí pacienta mimo ordinačných hodín, ale aj naozaj vysoké platby za objednanie, ktoré má byť podľa zákona bezplatnou súčasťou výkonu. Ďalej pre ošetrenie mimo ordinačných hodín by podľa zákona mala mať ambulancia schválené doplnkové ordinačné hodiny krajom a využívať certifikovaný objednávkový systém. V roku 2024 žiadnu takúto ambulanciu kraje neevidovali.
Dá sa teda povedať, že ak by bol politický konsenzus riešiť problém neoficiálnych poplatkov systematický, tak by sa pacienti mohli vyhnúť takýmto vysokým platbám u lekárov?
Určite by to bolo sociálne únosnejšie ako súčasné platby, pretože priemerný človek síce zaplatil 64 eur ročne, ale v priemere sú zahrnutí aj chronicky chorí a starší ľudia, ktorí zaplatili možno aj stovky eur ročne. Je dôležité povedať, že vzhľadom na to, ako sú tie poplatky na Slovensku rozšírené a o aký veľký objem financií ide, sú pre lekárov dôležitým zdrojom príjmu. Preto usudzujem, že nie je možné ich zakázať. A pacienti si svojím spôsobom na ne už aj zvykli. Ambulancie tvrdia, že pri takých veľkých nárastoch inflácie a takom veľkom dopyte po zdravotnej starostlivosti v dôsledku starnutia populácie a starnutia lekárov, ktorí nám odchádzajú z ambulantnej siete, by bez týchto poplatkov nevyžili. Preto som presvedčená o tom, že by sa mala hľadať politická vôľa a podpora občanov tie poplatky upratať a nastaviť ich na jednotnú výšku, ktorá bude sociálne únosná pre ľudí.
Napríklad na akú sumu?
Nám vychádzalo, že by to mohlo byť okolo päť až desať eur u všeobecného lekára a 15 eur u špecialistu. Zároveň by bolo potrebné nastaviť systém sociálnej ochrany. Bežne v krajinách, ktoré majú zavedené poplatky, sú zastropované na maximálnu sumu v súčte za všetky poplatky za rok. To znamená, že človek nezaplatí viac ako vopred určenú sumu ročne na týchto poplatkoch a vie, koľko si má zo svojho mesačného rozpočtu odložiť.
Ako by sme si to mohli v praxi predstaviť?
Tak, že sa nastaví jednotná suma poplatkov za návštevu a maximum napríklad na úrovni 20 eur mesačne v priemere, ktoré sleduje zdravotná poisťovňa. Pacient by tak mal istotu, že u lekárov nezaplatí viac ako v priemere 20 eur za mesiac. Je to omnoho výhodnejšie ako súčasný systém, kde nám to síce vychádza, že priemerný človek platí okolo 60 až 70 eur ročne na týchto neoficiálnych poplatkov, ale sú tam aj ľudia, ktorí zaplatia stovky eur ročne, lebo ich nič pred týmito poplatkami nechráni. A navyše sú to väčšinou sociálne slabší, chronicky chorí, starší občania.
Ak by sme mali tieto neoficiálne poplatky „upratané“, tak by chronicky chorí pacienti, ktorí aktuálne platia ročne aj viac ako 200 eur v ambulanciách, platili menej?
Jednoznačne áno. A zároveň by sa aj lekári cítili v systéme istejšie. Toto sa v ambulanciách už nezmení a jednoducho platiť budeme bez ohľadu na to, či s tým štát spraví poriadok alebo nie. Počula som aj názory niektorých politikov, ktorí chcú poplatky úplne zakázať.
Bolo by to reálne možné?
Ak by sme naozaj plošne zakázali poplatky, tak by časť ambulantných lekárov zo sektora jednoducho odišla a ambulantná starostlivosť by sa stala už úplne nedostupnou. To si nemôžeme dovoliť. Keď sa pozrieme na priemerný vek ambulantných lekárov, ktorý je naozaj vysoký, časť z nich úplne s pokojom v duši odíde do predčasného dôchodku alebo do riadneho dôchodku. Alebo si lekári povedia, že bez poplatkov nevyžijú, najmä vo väčších mestách, a radšej budú fungovať ako súkromné ambulancie na plné priame platby, bez zmlúv s poisťovňami. Jednotné a sociálne únosné poplatky by pomohli aj zlepšiť dostupnosť ambulantnej starostlivosti v nemocniciach. Tam máme na jednej strane vysoké platy a platový automat pre lekárov a na druhej strane zastaraný zoznam výkonov, za ktoré ich poisťovne platia. Chýba množstvo nových výkonov, ktoré ambulantní lekári už dávno potrebujú, a tiež úhrady sú relatívne nízko nastavené – oproti ČR odhadom o 30 až 50 percent nižšie. Nemocnice dnes nemajú motiváciu mať ambulancie špecialistov pre túto nerovnováhu medzi mzdovými nákladmi a cenami výkonov a nemôžu si to kompenzovať neoficiálnymi poplatkami, pretože môžu fungovať len v oficiálnom systéme. Takže upratanie poplatkov by nám mohlo aj zlepšiť dostupnosť starostlivosti tým, že nemocnice by mali väčšiu motiváciu mať takéto špecializované ambulancie, nielen príjmové na hospitalizáciu.
Poďme sa teda pozrieť na to, aké sú aktuálne scenáre vývoja príjmov a výdavkov na zdravotníctvo. Na konferencii Prague International Health Summit ste prezentovali veľmi zaujímavé výsledky.
S kolegyňou Dominikou Šebovou sa chystáme v júni vydať publikáciu o prognóze príjmov a výdavkov na slovenské zdravotníctvo a jej výsledky sme prezentovali na Prague IHS. Vychádzali z toho, že v posledných rokoch došlo k výraznému zvýšeniu zdrojov na zdravotníctvo aj v Česku, aj na Slovensku. Na konferencii sme sa rozprávali o tom, čo v poslednom čase čoraz častejšie zaznieva. A teda že zdravotné systémy sú neefektívne, zaostávame v ukazovateľoch zdravotného stavu a že treba ubrať zdroje. Nás zaujímalo, či je to naozaj len o tej efektivite alebo či by sme sa nemali do budúcna pozerať na to, aký vplyv bude mať vývoj populácie. Pretože počas pandémie ochorenia covid-19 sa významným spôsobom zmenila a zostarla. Zaujímalo nás, či by sme tie peniaze, ktoré sme vložili do systému zdravotníctva počas kovidu, nemali ponechať a „len“ využívať efektívnejšie. Druhá vec, ktorá nás zaujímala, bola, či naozaj nepotrebujeme ešte viac zdrojov na zdravotníctvo. Pozerali sme sa, ktoré faktory ovplyvňujú rast výdavkov v zdravotníctve v iných krajinách. Tie najužitočnejšie štúdie bývajú obyčajne zo Spojených štátov amerických a Švajčiarska. V týchto systémoch nie je strop v podobe sadzby odvodov. Sú to systémy, ktoré používajú počítanie aktuárskeho rizika a nastavovanie poistného podľa zdravotných potrieb. Prezreli sme si štúdie o raste nákladov od roku 1970. Na základe nich sa ukázalo, že starnutie paradoxne nemá až taký veľký vplyv na rast výdavkov na zdravotníctvo.
Ako sa výdavky vyvíjali?
V minulosti sa starnutie populácie podieľalo na raste výdavkov na úrovni zhruba dvoch percent, ale tým, ako sa situácia zhoršovala a populácia viac starne, narástol na 12 percent. Čo je však stále relatívne malý nárast.
Prečo je to tak?
To samotné starnutie sa totiž v praxi kombinuje s troma inými faktormi. Po prvé sú to technológie a inovácie a zmeny v liečbe. Vstup inovatívnej liečby totiž často vedie k tomu, že jednotkové náklady sú nižšie. Ale zároveň tým, že je dostupnejšia pre väčší počet ľudí, sa inovatívna liečba rozširuje aj na ďalších pacientov a celkové náklady tým rastú. Väčšina chorôb sa zároveň prejavuje až pri staršej populácii a čím je jej viac, tým sú náklady vyššie. A to nemám na mysli len high-tech inovácie, ale pod technológie spadá aj dostupnejšia liečba pre diabetikov alebo liečba vysokého tlaku, lieky na onkologické ochorenia, mŕtvice a podobne.
Toto bol teda ten prvý faktor, ktorý vplýva na náklady spojené so starnutím obyvateľstva v zdravotníctve. Ktoré sú tie ďalšie?
Ďalším faktorom je vyššia životná úroveň alebo bohatstvo krajiny. Čím je krajina bohatšia, tým má lepšie naplnené základné potreby ako jedlo, bývanie. Uvediem príklad. Každý si môže kúpiť v potravinách chlieb. Ale keď máte vyššiu životnú úroveň, siahnete po zdravšom, napríklad kváskovom chlebe. Rovnako aj v zdravotníctve máme tendenciu investovať do niečoho iného, lepšieho, novšieho. Pretože všetci túžime žiť dlhšie a žiť zdravšie. Takže čím je krajina bohatšia, tým má tendenciu spotrebovať viac peňazí na zdravotníctvo. A Slovensko patrí tiež medzi bohatšie krajiny. To znamená, že aj my očakávame, že sa bude rozširovať rozsah toho, čo sa hradí z verejného zdravotného poistenia, a že liečba bude dostupná podobne ako v západoeurópskych krajinách.
Ktorý je tretí faktor?
Posledný faktor je tiež veľmi zaujímavý a aktuálny v kontexte Slovenska. A to je rast výdavkov v dôsledku tlaku lekárov a zdravotníkov na rýchlejší rast miezd. Zdravotníci, prirodzene, chcú, aby ich mzdy rástli podobne rýchlo ako mzdy v iných sektoroch. Oni sa, prirodzene, zamýšľajú nad tým, koľko zarábajú ich spolužiaci zo strednej či základnej školy, ktorí nemuseli venovať toľké úsilie do náročného štúdia a nemajú také ťažké zamestnanie. A chcú teda zarábať rovnako, bez ohľadu na to, či aj ošetria viac pacientov. Mzdy personálu tvoria väčšinu nákladov v zdravotníctve.
Ako to teda bude vyzerať v budúcnosti z hľadiska príjmov a výdavkov v zdravotníctve?
Nás zaujímalo, či nastane v budúcnosti situácia, kedy by súčasný systém financovania z odvodov a platby štátu, ktorý je tiež citlivý na starnutie populácie, a teda pokles pracujúcich, postačoval pri spomenutých vplyvoch na rast výdavkov. Vzali sme si prognózy Európskej komisie, ktorá ich robí každé tri roky a pozerá sa na starnutie populácie a jeho dosah na verejné výdavky v zdravotníctve. A pozreli sme sa na viaceré scenáre, ilustrované v grafe. Po prvé nás zaujímalo, ako by sa vyvíjali výdavky na zdravotníctvo, ak by bol trend rastu rovnaký ako za posledných desať rokov. A v takomto prípade vidíme, že ten rast výdavkov je relatívne mierny (sector-specific composite indexation scenario). Pri druhom scenári sme sa pozerali na vplyv starnutia obyvateľstva. Sú krajiny, ktorým sa podarilo napriek starnúcej populácii udržať výdavky na zdravotníctvo. Pretože obyvateľstvo sa tam vďaka vyspelému zdravotníctvu dožíva dlhšie v lepšom zdraví. A tie najnákladnejšie roky života, keď sú ľudia viac chorí, majú rôzne komorbidity a potrebujú viac zdravotnej starostlivosti, sa stále posúvajú ku koncu života. Takýto vývoj zaznamenáva napríklad Švajčiarsko, kde rovnako ako inde populácia starne, no tie náklady na zdravotníctvo im len v dôsledku čistého starnutia až tak výrazne nerastú. Na druhej strane sú krajiny, medzi ktoré sa radí aj Slovensko. V tejto skupine systém nie je zorganizovaný až tak dobre a nemá také pozitívne výsledky zdravotnej starostlivosti. A hoci aj my žijeme dlhšie, tie roky života, ktoré získame, prežívame v horšom zdraví, a preto je to nákladnejšie – s predlžujúcim sa životom dlhšie čerpáme zdravotnú starostlivosť. Práve veková kategória od 65 rokov bude čoraz viac narastať, pretože ide o generáciu takzvaných Husákových detí. To znamená, že tie náklady sa nám budú navyšovať a budeme ich platiť dlhšie.
Aké sú predpoklady pri tomto scenári?
V prípade, že sa naplní scenár starnutia v zlom zdraví (no healthy ageing scenario), bude to mať veľmi negatívny vplyv na výdavky – narastú až o 20 percent rýchlejšie ako v rovnakom období príjmy pri súčasnom spôsobe financovania. Naopak, v prípade zdravého starnutia bude rast výdavkov zhruba kopírovať objem zdrojov (healthy ageing scenario). A posledný scenár, na ktorý sme sa pozreli, bol, že čo by sa dialo v prípade, keby hlavným faktorom na výdavky bol iba tlak na rast miezd zdravotníkov (labour intensity scenario). A tu vidíme, že tie náklady narastú ešte významnejšie a ten rozdiel oproti súčasnej situácii môže narásť až na 25 percent.
Má starnutie vplyv iba na výdavky v zdravotníctve?
Samotné starnutie populácie má vplyv aj na príjmy, pretože náš systém je dnes financovaný dominantne z odvodov ekonomicky aktívnych. A počet pracujúcich sa nám neustále zmenšuje a zväčšuje sa nám skupina seniorov, ktorá čerpá zdravotnú starostlivosť a za ktorú platí štát príspevky vo výške jednej tretiny odvodu pracujúceho. Preto sme tie isté predpoklady, ktoré používa aj Európska komisia, použili na odhad rastu príjmov do roku 2070 a zistili sme, že ak by sa nám podarilo ten zdravotný systém zorganizovať tak, aby sme zostali v scenári zdravého starnutia, tak by sa príjmy a výdavky zhruba prekrývali (na grafe Príjmy). Ale vo všetkých ostatných scenároch nás čaká pomerne negatívna budúcnosť.
Čo to znamená?
Znamená to, že starnutie, tlak personálu na vyššie mzdy a zároveň nové možnosti liečby budú neustále tlačiť na vyššie a vyššie výdavky a tie príjmy pri súčasnom nastavení financovania tomu ani zďaleka nebudú postačovať.
Koľko by nám mohlo v budúcnosti chýbať peňazí, ak sa systém financovania nezmení?
Naše výsledky poukazujú na to, že do roku 2070 by sa ten rozdiel mal hýbať okolo dvoch miliárd eur pri súčasných cenách. A keď to ešte prepočítame na menší počet obyvateľov, pretože populácia nám klesá, tak to vychádza na deficit zhruba 900 eur na každého obyvateľa. A to už je veľmi veľa. To už nebudeme vedieť vyriešiť iba zvyšovaním efektivity a neoficiálnymi poplatkami.
Aké sú možné alternatívy? Často sa hovorí práve o potrebe zvyšovania efektivity.
V prvom rade je dôležité, aby systém zdravotníctva dokázal ustrážiť tie peniaze, ktoré sme doň vložili. My sme mali naozaj za posledné dva roky veľmi pekné nárasty príjmov na zdravotníctvo a treba hľadať spôsoby, ako ich využiť efektívnejšie. Potrebujeme určite efektívnejšie využívať peniaze na inovatívnu liečbu, snažiť sa vyrovnať s veľkým počtom návštev pacientov u lekárov, snažiť sa vyrovnať s veľkým počtom lôžok na jedného obyvateľa v nemocniciach. To nám viaže personál, ktorý má vysoké požiadavky na rast mzdy, ale rast počtu operácií a vyliečených pacientov zaostáva. Čiže nepochybne potrebujeme hľadať efektivitu. Nemalo by sa to však točiť len okolo pomyselného delenia koláča zdrojov a poukazovania na to, či sú efektívnejšie štátne alebo súkromné nemocnice, kto by mal dostať väčší podiel na raste. Pretože nedostatok zdrojov a hlavne nedostatok personálu majú všetci v Európe, nie sme ojedinelí. My musíme začať premýšľať tak ako iné krajiny o zvyšovaní produktivity, čo bola zároveň aj téma našej spomenutej konferencie.
Čo si môžeme pod zvyšovaním produktivity predstaviť?
To znamená, že s rovnakým objemom peňazí a počtom personálu musíme hľadať spôsob, ako sa postarať o rastúci počet pacientov. Je to podobné, ako vidíme v iných odvetviach – ak chceme vyrobiť viac áut, potrebujeme skúsenejší a motivovanejší personál a dobré technológie. V zdravotníctve to znamená napríklad investovať do digitalizácie a nahradiť časť práce lekára či sestry digitálnymi službami, telekomunikáciou či konzultáciami na diaľku. Posilniť kapacity lekárov a sestier ďalším personálom, nemať nerealistické požiadavky na počet lekárov a sestier pri lôžku pacienta, ale, naopak, hľadať s lekármi spôsob, ako skrátiť dĺžku hospitalizácie a zefektívniť činnosť na operačnej sále, aby sme odoperovali viac pacientov. Peniaze, ktoré sme v posledných rokoch dali do zdravotníctva navyše, aj vďaka vyšším odvodom, sme totiž zväčša použili na zvýšenie miezd, ale zatiaľ sa to nepremietlo do vyššieho počtu výkonov a skracovania čakacích listín. Zároveň potrebujeme viac investovať do tých typov starostlivosti, ktoré dnes vôbec nemáme a ktorých vytvorenie nám pomôže zlepšiť výsledky zdravotnej starostlivosti v medzinárodnom porovnaní.
Aké napríklad?
Keď sa pozrieme na najčastejšie úmrtia, na cievne mozgové príhody, tak vidíme, že máme pomerne vysokú úmrtnosť v porovnaní s Českom. Tá príčina vyššieho počtu úmrtí však nespočíva v akútnej fáze. My dokážeme pacienta naložiť a odviezť včas na správne miesto, vieme mu podať inovatívnu liečbu alebo ho rovno kvalitne odoperovať. Ale z nemocnice pacienta vypúšťame doslova na ulicu. Chýba nám následná akútna rehabilitácia a dostupná ambulantná starostlivosť, ktorá by tých ľudí znovu rozhýbala a vrátila naspäť do života. A takých príkladov nájdeme v našom systéme viac. Čiže my musíme začať premýšľať aj o tom, ako dobudujeme iné typy služieb, ktoré dnes nemáme.
A čo tak zvyšovanie odvodov a platby za poistencov štátu?
Áno. S opatreniami na zvýšenie efektivity si vystačíme v strednodobom horizonte, možno najbližších desať rokov. Ale v ďalšom období, tým, ako nám bude podiel starších ľudí pribúdať a počet platiacich odvody klesať, budeme musieť pristúpiť aj k iným formám financovania systému. Dnes máme zhruba šiestich ekonomicky aktívnych na jedného dôchodcu. No v budúcnosti budeme mať iba troch na jedného. Klesne nám aj počet ľudí, z ktorých čerpáme pracovnú silu v zdravotníctve, a o to viac bude problém nedostatku vypuklý.
Existuje spôsob, ako financovať systém iným spôsobom?
Určite zlegalizovaním poplatkov, ktoré sme už spomínali. Potom nepochybne príde téma zvyšovania platby štátu, no štát má aj iné priority, ako napríklad obrana. A preto sa po nejakom čase opäť objaví téma zvyšovania sadzieb odvodov, prípadne zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. Ale z dlhodobého hľadiska si s týmito možnosťami nevystačíme. Musíme premýšľať o tom, ako rozšíriť bázu, z ktorej financujeme systém verejného zdravotného poistenia. A to je napríklad nominálne poistné, ktoré sa platí aj v Holandsku.
V čom spočíva tento typ financovania?
Ide o koncept, na základe ktorého každý občan vrátane dôchodcov či nezamestnaných platí časť nákladov na zdravotnú starostlivosť. Holandsko začalo na úrovni 15 percent celkových výdavkov zdravotníctva. Tieto peniaze získalo tak, že každý jeden občan si platil poistné, rovnakú fixnú sumu nastavenú v priemere na 15 percent nákladov. Takto pomáhal financovať zdravotníctvo a zároveň ho to prinútilo uvedomovať si, že zdravotníctvo niečo stojí a nie je zadarmo. Samozrejme, systém je nastavený tak, aby sociálne slabší boli chránení pred vysokými výdavkami a dostali dotáciu na túto poistku. Ďalšou možnosťou je dofinancovanie systému pomocou zdravotného pripoistenia, ako ďalší zdroj súkromných zdrojov.
Spomínali ste, že sú krajiny, ktoré na nákladoch nepocítili výrazne starnutie obyvateľstva. Čo robia ináč v porovnaní napríklad so Slovenskom?
Sú to krajiny, ktoré majú dobre zorganizovaný systém zdravotníctva. To znamená, že je schopný včas zachytiť ochorenie pacienta, riešiť ho prevenciou a v skorších štádiách ochorenia a pacienti sa tak nedostávajú do nemocníc, kde je tá starostlivosť už omnoho nákladnejšia. Čiže sú to krajiny, ktoré sú schopné investovať do prevencie či dobrej organizácie starostlivosti. Zároveň intenzívne pracujú so zdravotnou gramotnosťou populácie. Snažia sa motivovať ľudí k tomu, aby sa o svoje zdravie starali, vnímali ho ako prioritu, športovali a dobre sa stravovali.
Čiže na to, aby sme v budúcnosti mohli zmierniť negatívny vývoj nákladov a príjmov pre zdravotníctvo, musíme dbať na prevenciu, posilniť ambulantnú sféru a motivovať pacientov, aby sa o svoje zdravie starali.
Jednoznačne áno. Sú to hlavné faktory, ktoré budú mať v budúcnosti veľký vplyv na vývoj bilancie v zdravotníctve. A preto sa na Prague IHS v máji 2026 budeme venovať téme Healthy Ageing a príkladom opatrení, ktoré ho napomáhajú.
