Ten istý štát chce podľa ústavy zabezpečiť svojim občanom bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Tak potom musí platiť viac za svojich poistencov. A keď to nevie, tak potom musí ľuďom povedať, že sa to nedá, a musí obmedziť rozsah, čo dokáže zaplatiť
Pôsobil ako riaditeľ štátnej nemocnice, bol aj súčasťou vedenia súkromnej nemocnice. V čom je najväčší rozdiel, prečo si myslí, že šéfovia štátnych nemocníc nemajú takmer žiadne kompetencie, a ako sa na ministerstve zdravotníctva vybavujú investície, porozprával MUDr. Robert Vetrák.
Analytici ministerstva financií vydali štúdiu o fungovaní nemocníc. Skritizovali napríklad časté výmeny riaditeľov v štátnych nemocniciach, ako príklad uviedli Univerzitnú nemocnicu Bratislava, ktorej vedenie sa za dvanásť rokov zmenilo až osemkrát.
Je krutou realitou, že za dvanásť rokov sa vystriedalo na poste šéfa najväčšej nemocnice desať riaditeľov. Bohužiaľ, štátne nemocnice na Slovensku nemajú skutočnú právnu subjektivitu, ale len virtuálnu subjektivitu. Reálne však nemajú žiadne kompetencie. V krajinách EÚ to nefunguje tak ako u nás, že by štátna nemocnica patrila pod ministerstvo zdravotníctva. Stačí sa ísť pozrieť do Rakúska a porovnať si ich AKH nemocnicu a našu Univerzitnú nemocnicu v Bratislave. AKH patrí mestu Viedeň, ďalším jej majiteľom je univerzita, nie štát. Majú skutočnú právnu subjektivitu, pretože majú predstavenstvo, kde sú zástupcovia mesta, univerzity, zamestnancov a tak ďalej. Oni vymenúvajú manažment na základe výberového konania. A aj keby tamojší minister zdravotníctva neviemako chcel, riaditeľa AKH nemocnice nemôže odvolať. O tom rozhoduje len samosprávny orgán nemocnice, ten rozhodne, či je riaditeľ dobrý alebo zlý. U nás vládne totálny centralizmus, minister zdravotníctva je vlastne generálny riaditeľ všetkých riaditeľov štátnych nemocníc. Všetky štátne nemocnice podliehajú ministerstvu zdravotníctva, a čo je horšie, riaditelia sú tam dosadzovaní na základe politických nominácií. A keď je niekto politický nominant, nemôže reálne riadiť nemocnicu podľa manažérskych princípov.
Mali sme už aj lesníka na čele Národného ústavu detských chorôb.
To je už úplne mimo. Možno išlo o dobrého manažéra, neviem, ale nemôže byť na čele nemocnice – a ešte takej špecifickej, ako je detská nemocnica.
Aj vy ste boli riaditeľom tej nemocnice, vtedy ešte Detskej fakultnej nemocnice.
Áno, a takisto som mal niekedy problém na ministerstve vysvetliť niektoré špecifiká. Napríklad mi vyčítali, že CT v našej nemocnici je na rozdiel od ostatných štátnych nemocníc ako jediné stratové. Nerozumeli však jednej veci – že keď ide na CT vyšetrenie dieťa, musíte ho predtým uspať. Tým sa, samozrejme, zvýšili personálne náklady, pretože pri vyšetrení potrebujete okrem rádiologického asistenta a rádiológa aj anestéziologický tím. Hneď máte pri tomto výkone o troch ľudí viac, ešte aj s vyšším platom. Navyše zákrok netrvá dvadsať minút, ale hodinu, pretože dieťa sa musí prebrať z anestézie. Ako vás teda môže riadiť niekto, kto nepozná procesy v nemocnici? Tak to potom aj vyzerá. Naozaj nie je dobre, že riaditelia nemocníc sú nominovaní politicky. I keď sú tam nejaké formálne výberové konania.
Aj to analytici z Útvaru hodnoty za peniaze kritizovali. Podľa nich sú výberové konania v štátnych nemocniciach často len formálne a väčšinou sa na ponúkanú pozíciu hlási iba jeden uchádzač, vo väčšine prípadov súčasný dočasne poverený riaditeľ nemocnice.
A všetci vopred vedia, že sa ním stane. Bohužiaľ, je to realita. Všetci, čo sa pohybujeme v manažmente zdravotníckych zariadení, vieme, ako to funguje.
Spomenuli ste, že riaditelia štátnych nemocníc nemajú takmer žiadne reálne kompetencie.
Majú len veľmi oklieštené kompetencie. V podstate to, čo si dokáže riaditeľ vylobovať na ministerstve zdravotníctva, závisí od jeho osobných kontaktov s ľuďmi, ktorí rozhodujú o finančných prostriedkoch. Napríklad na rekonštrukciu alebo drahé prístrojové vybavenie a podobne. Do revolúcie v roku 1989 sme mali síce riadené zdravotníctvo, ale riadené bolo na regionálnom princípe. Čiže riaditeľa nemocnice vymenúval krajský ústav národného zdravia. Takto funguje celá Európa. Ale keďže išlo o komunistický model, došlo k zmene. Zmenilo sa to však na úplne centralizovaný systém, že všetkých riaditeľov štátnych nemocníc riadi minister zdravotníctva. Taký model nenájdete nikde vo svete, možno len v Rusku.
Podľa vás by teda bol lepší model taký ako napríklad v Rakúsku, kde viedenskú nemocnicu AKH vlastní mesto Viedeň a univerzita? UNB by teda spadala pod mesto Bratislava a univerzitu, respektíve lekársku fakultu?
Obe nemocnice sú univerzitné zhruba s rovnakým počtom postelí. UNB síce má virtuálne 2 500 postelí, ale reálne používa nejakých 1 600 alebo 1 700 lôžok. Presne toľko postelí má aj AKH. Ale my padáme v nemocniciach pre nedostatok sestier. Lekárov na oddeleniach veľkých nemocníc máme dosť, nemáme sestry. Voľakedy na jedného lekára boli dve až dva a pol sestry. Dnes je to pomaly jedna k jednej.
Za posledné roky sa spravili opatrenia len na zvyšovanie, respektíve stabilizáciu lekárov. Výrazne sa zvýšili platy, zvyšovali sa počty prijatých medikov. Pre sestry sa reálne urobilo veľmi málo, aby sa ich počet tak drasticky neznižoval.
Dnes máme zhruba 24-tisíc registrovaných lekárov. V lekárskej komore je ich síce registrovaných 26-tisíc, ale odhadujem, že dvetisíc z nich sú dôchodcovia alebo lekári, ktorí sú v zahraničí. Sestier máme 30-tisíc. Pred dvadsiatimi rokmi bolo na Slovensku 45-tisíc sestier a zhruba 20-tisíc lekárov. Už aj vtedy bolo málo sestier, ale ešte to bolo stále celkom znesiteľné. Ale už vtedy sme upozorňovali, že hrozí kolaps zdravotníctva pre nedostatok sestier. Bolo to v čase, keď sa začali rušiť stredné zdravotné školy a povedalo sa, že sestra musí mať len vysokoškolské vzdelanie. Ja nie som proti tomu, aby sestry mali vysokoškolské vzdelanie. Určite je to prínosom, ale potom by mali mať aj väčšie kompetencie, vtedy môžu odbremeniť lekárov. Lenže vysokoškolské sestry u nás majú takmer také isté kompetencie, ako mali kedysi absolventky stredných škôl. Znížili sme počet absolventov stredných zdravotníckych škôl a ešte sme im aj stále menili názov, raz to boli asistentky, potom praktické sestry. Ideálne by bolo, keby praktické sestry nastupovali na strednú školu s tým, že ju ukončia maturitou, tak ako to bolo predtým. A už počas štúdia na strednej zdravotníckej školy by absolvovali dva alebo tri roky praxe. Pretože keď tie stredoškolské sestry zmaturovali, boli plnohodnotné sestry, vedeli podávať intravenózne injekcie, infúzie, perfektne ovládali ošetrovateľskú starostlivosť. Práve preto, že boli prakticky pripravené a, samozrejme, mali aj veľmi slušnú teoretickú prípravu. Dnes nám tento segment stredoškolsky vzdelaných sestier chýba. Aj keby sa tento rok rozhodlo, že od septembra zvýšime počet prijatých sestier o tisíc absolventov, prvý efekt pocítime o štyri roky.
Môžeme si dovoliť čakať?
Ak som dobre pozeral, 40 percent sestier je vo veku 50 rokov a viac. To znamená, že v horizonte desiatich rokov nám z 30-tisíc sestier 40 percent odíde, lebo budú v dôchodkovom veku. To je veľmi veľa a nikto to nerieši. Hrozí nám kolaps zdravotníctva pre nedostatok sestier. To je obrovský problém. Nikto nespochybňuje vysokoškolsky vzdelané sestry, ale tie sa môžu uplatniť skôr v strednom manažmente. Ako som už spomenul, zvýšil by som im ešte kompetencie, napríklad by mohli meniť medikáciu. V zahraničí je bežné, že sestra s vysokou školou môže zmeniť medikáciu s tým, že ošetrujúcemu lekárovi zavolá, že došlo k zmene zdravotného stavu pacienta. Aj ďalšie kompetencie by nám pri lôžku pomohli. Dnes máme v nemocniciach 30 až 40 percent lôžok neobsadených, pretože nie sú sestry.
Prečo sa u nás stále riešil len nedostatok lekárov, keď oveľa väčším problémom sú chýbajúce sestry? Stoja preto operácie, zatvárajú sa oddelenia.
Lekárov sa podarilo stabilizovať práve preto, že Slovenská lekárska komora aj Lekárske odborové združenie začali poukazovať na negatíva, pre ktoré lekári odchádzali zo Slovenska, a možno aj vďaka silnejším formám nátlaku na politikov sa situáciu podarilo aspoň zastabilizovať. Ale lekári vždy riešili a aj chcú riešiť zároveň situáciu sestier, pretože lekár bez sestry je nič. Je to tandem, ktorý sa nedá rozdeliť. A to si uvedomuje každý lekár. Len, bohužiaľ, spoločnosť protesty lekárov pochopila tak, že im ide len o peniaze pre seba.
Bola to však Slovenská lekárska komora, ktorá pred pár rokmi dala podnet na Ústavný súd, ktorým sa potom zastavilo zvyšovanie platov sestier, pričom lekárom mzdy išli hore.
Áno, tento krok nepovažujem za šťastný. Tu však ide skôr o vzdelávanie. Jedna vec je finančné odmeňovanie – či je adekvátne. Ale druhá vec je, že u nás neprodukujeme stredoškolsky vzdelané sestry, ktoré môžu byť pri lôžku a ktoré by neboli také zavalené administratívou ako vysokoškolsky vzdelané sestry, ale robili by priamo ošetrovateľskú starostlivosť pri lôžku. Tento segment sestier nám úplne chýba. Máme zredukovaný počet stredných škôl asi na jednu tretinu oproti tomu, čo tu bolo pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. To musíme vrátiť. Ročne nám pribudne okolo tisíc-tisícdvesto vysokoškolsky vzdelaných sestier, ale polovica z nich ani nejde do zdravotníctva. Pretože už majú vysokoškolské vzdelanie a môžu ísť do iných sfér, do štátnej správy a tak ďalej, kde nemajú nočné služby, kde nemajú taký stres s pacientmi… Vyberú si tú menej náročnú cestu. A keď nám príde do systému ročne okolo päťsto či šesťsto sestier, ale odíde tisíc, niekde je problém.
Vrátim sa ešte k okliešteným kompetenciám riaditeľov, ktoré ste spomínali v úvode. Vy ste pôsobili aj ako riaditeľ štátnej nemocnice, v súčasnosti pôsobíte vo vedení súkromného poskytovateľa, boli ste súčasťou manažmentu súkromnej nemocnice. Môžete to teda porovnať.
Po odchode z Detskej fakultnej nemocnice, terajšieho Národného ústavu detských chorôb, som ešte pôsobil na ministerstve zdravotníctva a potom na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Až potom som išiel do privátnej sféry, takže to môžem porovnať. Keď som bol v štátnej nemocnici, mali sme rôzne rozvojové programy, vypracovali sme projekty a obhajovali žiadosti na ministerstve zdravotníctva. Napríklad takto vzniklo Detské kardiocentrum, detská onkologická klinika, transplantologické pracovisko na transplantáciu krvotvorných buniek, detské diabetologické centrum a ďalšie špecializované kliniky a pracoviská, ktoré v SR do roku 1991-1993 neboli. Na MZ SR sa k tomu vyjadrovali rôzni ľudia s rôznymi kompetenciami a skúsenosťami a niekedy to bol beh na dlhé trate, kým sme týchto ľudí presvedčili o opodstatnenosti vzniku nových pracovísk a hlavne o potrebe financií na ich vytvorenie.
Napríklad ako v prípade stratového CT, ktorý ste spomínali?
Presne. A keďže na ministerstvo chodili žiadosti z celého Slovenska, vždy to bolo o osobných kontaktoch. V privátnom sektore, keď ste v manažmente a máte nejaký nápad na zlepšenie, skvalitnenie poskytovanej zdravotnej starostlivosti alebo rozšírenie spektra výkonov, akcionárovi, respektíve majiteľovi nemocnice vypracujete projekt, spracujete nákladovú časť a návratnosť, aké výnosy budú z investície. Ako v každej normálnej firme. Myslím si, že všetky nemocnice, aj tie štátne, by sme mali riadiť ako klasickú firmu. Takže ak ste v privátnom sektore a majiteľovi predložíte takýto projekt, nemá problém zobrať si úver na pokrytie investície s tým, že za nejakých päť rokov sa to splatí. A z medicínskeho pohľadu skvalitňuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti. V štátnom zariadení môže mať riaditeľ excelentný program na skvalitnenie zdravotnej starostlivosti, ale bez konexií je odsúdený na nekonečné obhajovanie projektu.
Odborári, ale aj niektorí politici obviňujú súkromné nemocnice, že im ide len o zisk a ekonomicky náročných pacientov posielajú do štátnych nemocníc, pretože je veľký tlak na šetrenie zo strany majiteľov. Je to tak?
Nie je to pravda, pretože ak vám vozidlo záchrannej zdravotnej služby privezie akútneho pacienta, nemôžete ho poslať preč. Navyše dva či tri roky funguje optimalizácia siete nemocníc a tam je presne zadefinované, čo môže ktorá nemocnica robiť. Niekto kritizuje, že súkromné nemocnice, respektíve malé nemocnice si vyberajú pacientov a ťažších posielajú do štátnych nemocníc. Ale to štát takto v rámci optimalizácie siete nemocníc (OSN) nastavil, na základe toho potom idú aj platby nemocniciam za diagnózy. Vlastne štát povedal, že malé nemocnice nemôžu robiť zložité ani finančne náročné výkony. Napríklad naša nemocnica v Malackách nemá onkologický program. Keď vám privezú akútneho pacienta s akútnym bruchom, musíte ho urgentne operovať, a ak počas operácie zistíte, že ide o onkologickú diagnózu, nemôžeme zdravotnej poisťovni vykázať onkologickú diagnózu, lebo nám nezaplatí ani euro. Čiže keď OSN hovorí, že nemocnica prvého alebo druhého stupňa môže robiť len obmedzené spektrum diagnóz, potom ľudia nemôžu kritizovať malé nemocnice, že nerobia ťažkých pacientov. Nemôžu ich robiť, lebo im to nikto nezaplatí.
Mnohé nemocnice sa spoliehajú na DRG, tvrdia, že vďaka tomu dostanú viac peňazí. Odborníci však upozorňujú, že tento systém platieb za diagnózy nie je spása a, naopak, niektorým nemocniciam sa príjem výrazne zníži.
Na systéme financovania nemocníc za diagnózy sa reálne pracuje už viac ako desať rokov, i keď sa o ňom hovorí už vyše 20 rokov. Boli sme jednou z pilotných nemocníc, paralelne sme vykazovali aj DRG. Zbierali sa dáta a orgán, ktorý to mal na starosti, teda úrad pre dohľad, podľa toho potom stanovil takzvané case-mixy, teda či máte ťažkých a ľahkých pacientov, respektíve komplikované a nekomplikované diagnózy, percento operovaných na chirurgických odboroch. To všetko sa dalo z dát vytiahnuť. A potom sa spustil pilotný projekt, keď vybrané nemocnice síce ešte neboli platené cez diagnózy, ale už tak výkony paralelne vykazovali zdravotným poisťovniam, úrad to sledoval a následne sa z toho stanovili ceny, respektíve základná sadzba pre jednotlivé nemocnice. Čiže nemocnica, ktorá výkony vykazovala poctivo, mala vyššiu základnú sadzbu, pretože vykazovala všetky výkony, ktoré boli u pacienta vykonané. Naopak, nemocniciam, ktoré nevykazovali tak poctivo všetky výkony, vyšla nižšia základná sadzba. Takže keď sa tie sadzby zaviedli do praxe, zrazu začali niektoré nemocnice, aj tie veľké, kričať, prečo majú nižšiu základnú sadzbu než malá nemocnica. No preto, lebo to zle vykazovali. Ani dnes ešte DRG nefunguje úplne, stále máme niekde prospektívne rozpočty, ktoré keď prekročíte, poisťovňa vám výkon neuhradí, lebo je tam limit. Navyše kedysi to bolo rozdelené, jeden segment bol ambulantný, ďalším segmentom boli spoločné vyšetrovacie zložky v nemocniciach a napokon lôžková časť. Pri DRG je to dnes všetko spojené, čiže dnes nemocnica, ktorá má polikliniku a veľa ambulancií, je vlastne hendikepovaná. Všetky platby už idú podľa DRG, ale to nezohľadňuje náklady na ambulantných lekárov a na ambulancie. A dnes sú ambulancie veľmi zle bodovo ohodnotené, pretože stále nemáme nový katalóg výkonov.
Ide sa podľa 20-ročného katalógu.
Takže tie ambulantné výkony sú slabo platené, ani jedna ambulancia v nemocnici nie je zisková. Možno dve-tri a ostatné sú stratové. Pracuje v nej ambulantný lekár, ktorý je zamestnancom nemocnice, takže ho platíte podľa platového automatu. Dnes je celá platba v jednom balíku a to je zle. DRG určite nespasí systém financovania nemocníc. Najmä preto, že stále nemáme zadefinované reálne náklady, ktoré by sa nemocniciam mali platiť.
Ale čo sú tie reálne náklady? Je to zdravotnícky materiál, ktorý niektoré nemocnice kupujú predražene? Alebo platy lekárov, ktorých je v niektorých nemocniciach priveľa? Alebo platby za energie v storočných budovách? A čo nemocnice, ktoré majú málo lekárov a materiál nakupujú efektívne? Vykážu nižšie reálne náklady, takže dostanú menej peňazí?
Keď som pôsobil ako riaditeľ detskej nemocnice, vtedajší štátny tajomník MZ SR Štefan Zelník nás požiadal, aby sme za každý odbor, napríklad chirurgiu, pediatriu a tak ďalej, vykazovali pri pätnástich najčastejších diagnózach všetky náklady na pacienta. To znamená lieky, špeciálny zdravotnícky materiál, minutáž, počet personálu pri chirurgických operačných výkonoch a ich mzdy, prevádzkové náklady. Takže už pred vyše 25 rokmi sme zrátali reálne náklady a poslali na ministerstvo zdravotníctva. Nedošlo však k politickej dohode, a tak sa to nezrealizovalo v praxi. Prečo to doteraz nemáme? Nik z kompetentných ľudí na ministerstve zdravotníctva alebo na Útvare hodnoty za peniaze to nevie určiť? Máme tu kopu inštitúcií, ale nikto u nás nevie určiť reálne náklady na diagnózu. Nemáme ich spracované, lebo to nikto nechce. A ideme na to opačne: vo vyhláške povieme, že tento rok máme na nemocnice necelé tri miliardy a do tej sumy musíme zmestiť všetky nemocnice na Slovensku. Už som spomenul nemocnicu AKH vo Viedni, len tá má ročný rozpočet približne 2,4 miliardy eur. Pritom nemá príjem len zo zdravotných poisťovní. U nás je viac ako 95 percent všetkých príjmov nemocníc zo zdravotných poisťovní. AKH má napríklad z 2,4 miliardy osemsto miliónov eur ročne z priamych poplatkov, ktoré pacienti platia v pokladnici, čo je 30 percent príjmov. A to je štátna nemocnica, v privátnych klinikách sa platí viac.
Rakúska ekonomika je v úplne iných číslach ako naša, neviem, či sa to dá porovnávať.
Jasné. Môžeme sa teda porovnať s Českou republikou. Štát za svojho poistenca v Česku platí oveľa viac ako u nás, zhruba o 25-30 eur na osobu viac. Ak to teda prepočítame na dva a pol milióna poistencov štátu u nás, že by sme mali na každého o 30 eur viac, tak máme o osemsto-deväťsto miliónov eur viac. A to je presne tá suma, ktorá nám chýba.
Čiže podľa vás už neplatí to, čo sa hovorilo roky, že problémom slovenského zdravotníctva nie je nedostatok peňazí, ale že sa skôr neefektívne využívajú?
Neefektívnosť je stále spojená s tou politickou angažovanosťou v štátnych zdravotníckych zariadeniach, ktorú som spomínal v úvode. Preto hovorím, že zdravotníctvo v štátnych nemocniciach treba odpolitizovať. Kým sa to nezmení, nedá sa hovoriť o efektivite, pretože vždy je tam nejaká možnosť sivej ekonomiky. Druhá vec však je, že tých peňazí naozaj nie je dosť. Už len keď sa porovnáme s Českou republikou, na počet obyvateľov máme asi o osemsto miliónov eur menej. To je presne ten rozdiel, čo platí štát za svojich poistencov. Ale ten istý štát chce podľa ústavy zabezpečiť svojim občanom bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Tak potom musí platiť viac za svojich poistencov. A keď to nevie, tak potom musí ľuďom povedať, že sa to nedá, a musí obmedziť rozsah, čo dokáže zaplatiť. Efektivitu môžem zmerať vtedy, keď poznám reálne náklady. Každá normálna firma presne vie, koľko ju stojí výroba akéhokoľvek výrobku, aké má náklady a akú si dá pridanú hodnotu. Ale v nemocniciach to nemôžeme robiť. Celé to máme postavené hore nohami, my povieme, koľko peňazí dáme do zdravotníctva. Treba na to ísť opačne, je potrebné zadefinovať reálne náklady na diagnózu. Aby sme vedeli napríklad povedať, koľko stojí slepé črevo v malej nemocnici a koľko vo veľkej nemocnici.
Nemala by to byť rovnaká suma?
Všade vo svete majú univerzitné nemocnice vyššie náklady ako malé nemocnice na tú istú diagnózu, a to preto, že v nich prebieha aj výučba. Pretože niekedy pacient, ktorý môže ísť tri dni po zákroku domov, je na lôžku držaný päť dní len preto, aby sa medici mali na kom učiť. Ďalším faktorom sú oveľa vyššie mzdové náklady, pretože na klinikách pôsobia aj pedagogickí pracovníci. V reáli sa to u nás veľmi nezohľadňuje. Keď bol ministrom zdravotníctva Rudolf Zajac, my riaditelia univerzitných nemocníc sme mu vyrátali, aké náklady máme spojené s výučbou od bielizne cez mzdy až po ochranné pracovné prostriedky. On to pochopil a zaviedol takzvané študentohodiny. Rezort školstva vyčlenil finančný balík, ktorý sa dával univerzitným nemocniciam za počet odučených hodín.
Nová vyhláška, ktorá rozdeľuje peniaze v rezorte, opäť meškala. A znova sa stala predmetom veľkej diskusie aj v rámci pripomienkového konania.
Tá vyhláška nie je dobrá. Keď som bol v jednej univerzitnej nemocnici v Holandsku, tam už v októbri vedeli, aký budú mať rozpočet na ďalší rok. Manažment si tak mohol naplánovať rozvojové programy, presne vedeli, koľko peňazí dostanú. Tam neexistuje, že by dostali menej, ako mali garantované poisťovňami a regionálnymi samosprávami. Každá nemocnica mohla, tak ako normálna firma, urobiť ekonomický plán na ďalší rok. U nás máme nestabilné legislatívne prostredie, každý mesiac sa menia zákony, vykonávacie predpisy. Každý lekár si pomaly už musí platiť právnika, aby mu tie zmeny sledoval. Druhá vec je, že u nás je to aj ekonomicky veľmi nestabilné. Dnes je apríl (rozhovor sme robili v apríli, pozn. red.) a my až teraz máme prerozdeľovaciu vyhlášku. Ani poisťovne si nemôžu plánovať svoj príjem od štátu. Môžu si odhadnúť len svojich poistencov, vedia, koľko peňazí priemerne prinesú mesačne ekonomicky aktívni. Ale nevedia, koľko dostanú za poistencov štátu. Čiže ani poisťovne si nemôžu naplánovať príjmy a tým ani výdavky. A to nehovorím o ambulantných lekároch, pre ktorých nemáme katalóg výkonov, ktorý by zohľadnil reálne náklady v ambulanciách. Stále robíme len to, že dáme nejaký balík peňazí a povieme, ako ho rozdeliť. Ale takto to nemôže fungovať. Už v októbri tohto roku by mali zdravotné poisťovne a poskytovatelia vedieť, koľko peňazí budú mať budúci rok, aby si mohli plánovať svoje aktivity, príjmy, výdavky aj nejaké rozvojové programy. Napríklad ambulantný kardiológ potrebuje kúpiť sonograf, ktorý stojí okolo 70-tisíc eur a viac. Na to, aby vedel, či si splátky lízingu rozloží povedzme na päť rokov alebo na viac, potrebuje vedieť, aký bude mať príjem. Ale on nevie ani to, aký bude mať príjem tento rok, nieto budúci. Opakujem, je apríl. Mnohým sa končí zmluvný vzťah a pokojne sa môže stať, že sa stanú nezmluvnými lekármi. Podobne ako to je u zubárov.
Pomohlo by, keby legislatíva umožnila lekárom vyberať poplatky?
Nerozumiem, prečo nemôže byť zavedená minimálna spoluúčasť pacientov v ambulanciách a pri hospitalizácii. Napríklad keby každý pacient v ambulancii platil päť eur. Čo je dnes päť eur? To sú dve pivá. Je to smiešny poplatok, ani pre dôchodcu nemôže byť likvidačný a v prípade sociálne slabších by im poplatky refundovali napríklad sociálne odbory príslušného úradu.
Čiže niečo podobné, ako boli 20-korunáčky, ktoré pred dvadsiatimi rokmi zaviedol Rudolf Zajac?
Presne. Veľmi by to pomohlo ambulantným lekárom, pokrylo by im to prevádzkové náklady. Ale keďže dnes nemáme v legislatíve oficiálne zakotvenú spoluúčasť pacienta, nastúpila ľudová tvorivosť. Keďže zo zákona nemôžete vyberať žiadne poplatky súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, je to na kreativite každého lekára alebo poskytovateľa, a tí poplatky vyberajú tak, aby ten zákon obišli. Nechápem, prečo sa to nedá oficiálne. Nech si každý lekár stanoví výšku poplatku a pacient si sám povie, či mu zaplatí 20 eur alebo pôjde k inému lekárovi, ktorý si bude pýtať päť eur. Skrátka keď nemáme pre zdravotníkov dostatok peňazí, pacient musí mať aspoň minimálnu spoluúčasť. Poplatky, ktoré pred dvadsiatimi rokmi zaviedol Rudolf Zajac, mali veľmi pozitívny ohlas, dokonca aj u pacientov, pretože sa odbúrali zbytočné návštevy. Navyše sa zlepšila aj ekonomika ambulancií, lekárom to pokrylo prevádzkové náklady. Je skrátka potrebné zaviesť do zdravotníctva viaczdrojové financovanie. Aj pacienti by boli spokojní, lebo by sa zlepšila dostupnosť. Dnes sa mnohí sťažujú, že lekár pracuje len štyri hodiny denne a potom ide domov. Ale čo má v tej ambulancii robiť, keď mu zdravotná poisťovňa platí tak málo? Že mu to vystačí na taký počet pacientov, ktorých vybaví za štyri hodiny denne? Keby fungovala spoluúčasť, lekári by boli motivovaní prijať viac pacientov, pokojne by robili aj do večera. A spokojní by boli pacienti, aj lekári. A určite by sa zlepšila dostupnosť. Nikde na svete neexistuje, aby poskytovatelia zdravotnej starostlivosti žili len zo sto percent príjmov od zdravotných poisťovní.
