Na Slovensku je o 2 300 liečiteľných úmrtí viac ako v Českej republike, čo je až o 30 percent viac. Ide predovšetkým o cievne mozgové príhody, teda mŕtvice a srdcové infarkty.
Slovensko v prípade úmrtí na mŕtvicu dosahuje takmer dvojnásobne vyšší počet úmrtí ako Česká republika. V medzinárodných hodnoteniach dokonca obsadzuje Slovensko štvrtú najnižšiu priečku v počte úmrtí na mozgový infarkt v rámci krajín OECD. Ročne tak ide o zbytočné úmrtia, ktorým by sa vhodne nastaveným systémom mohlo Slovensko vyhnúť.
Z hľadiska hospitalizácií je na Slovensku do nemocníc poukázaných zhruba 20-tisíc ľudí ročne pre mŕtvicu. Dve tretiny z nich majú pritom menej ako 70 rokov a približne 20 percent z hospitalizovaných má dokonca menej ako 50 rokov. So srdcovým infarktom, na ktorý Slováci umierajú najčastejšie, sa do nemocníc dostane zhruba 14-tisíc pacientov.
Umierajú mladí
Analytici Henrieta Tulejová a David Gomola z Advance Healthcare Management Institute v štúdii s názvom Dobehnime Čechov v starostlivosti o mŕtvice a srdcové infarkty sa zamerali na identifikáciu príčin, prečo Slovensko zaostáva za Českou republikou v štatistikách.
Jedným zo základných ukazovateľov je podľa nich financovanie. Česká republika investuje do zdravotníctva o 2,2 miliardy eur ročne viac ako Slovensko. Ak by vláda systém zdravotníctva dofinancovala o jednu miliardu, premietlo by sa to v lepšej dostupnosti liečby aj v oblasti spomínaných mŕtvic a srdcových infarktov, ktorá je v iných krajinách Európskej únie bežne dostupná.
„Táto liečba by vedela každoročne zachrániť stovky ľudí pred zbytočným úmrtím a vo veľa prípadoch ich vrátiť späť do práce, radosti zo života a starostlivosti o rodinu,“ vysvetlili autori štúdie. Ak štát nezmení prístup k tomuto problému, podľa analytikov sa do roku 2047 zvýši počet ľudí, ktorí prekonajú mozgový infarkt, o 27 percent v porovnaní s rokom 2017.
Investície do centier
Analytici hovoria o štyroch príčinách veľkých rozdielov v štatistikách medzi Slovenskom a Českou republikou. Prvou z nich sú investície do vysokošpecializovaných centier. České centrá, ktoré poskytujú komplexnú liečbu pacientov s mŕtvicami, boli v minulosti finančne podporené. Mohli žiadať o dotácie na infraštruktúru z Integrovaného operačného programu 2007 – 2013. Investície sa pritom pohybovali v rozpätí v prepočte od jedného milióna do 2,7 milióna eur. Pričom zariadenia museli na projekty vynaložiť z vlastných zdrojov 15 percent. Celkovo sa zariadeniam podarilo vyčerpať 41,1 milióna eur. V rovnakom období mohli kardiovaskulárne centrá získať až 61 miliónov eur. Zariadenia mohli tieto peniaze využiť na rehabilitačné vybavenie či stavebné úpravy pracovísk.
„Pracovné skupiny ministerstva zdravotníctva (v Českej republike), ktoré sa podieľali na tvorbe týchto výziev, mali veľmi dobrý prehľad o podmienkach a investičných potrebách pracovísk, kde mala byť táto starostlivosť centralizovaná,“ uvádzajú analytici s tým, že k poznaniu stavu prispela aj niekoľkomesačná terénna práca a audit akreditačnej komisie zloženej zo zástupcov zdravotných poisťovní, ministerstva a odbornej verejnosti.
Na Slovensku však centralizácie a celkové zlepšovanie starostlivosti o pacientov s mŕtvicou a so srdcovým infarktom neboli podľa autorov štúdie podporené do novodefinovaných centier. „Zo strany odbornej verejnosti bola veľmi dobre zaistená odborná príprava reformy, nestretla sa však s finančnou ani organizačnou podporou ministerstva zdravotníctva či poisťovní,“ podotýkajú analytici.
Následná starostlivosť
Horšie štatistiky na Slovensku podporuje aj ťažko dostupná následná starostlivosť vrátane včasnej intenzívnej rehabilitácie. „Nedostatočné obnovenie pohybových schopností a schopnosti prehĺtať vedie u pacientov po mŕtvici k závažným komplikáciám, ktoré môžu byť smrteľné – najčastejšie ide o zápal pľúc,“ uvádza štúdia.
Po zavedení reformy na Slovensku sa výrazne zvýšil podiel pacientov s mŕtvicami, ktorí boli vyšetrení na zistenie ťažkostí s prehĺtaním. Na vyhodnotenie stavu však chýbajú dáta o tom, akú následnú starostlivosť a rehabilitáciu títo pacienti dostali.
Na Slovensku podľa analytikov chýbajú dostatočné kapacity pre rehabilitácie a následnú starostlivosť o pacientov. Podľa dát OECD z roku 2021 je na Slovensku takmer trikrát menej lôžok pre akútne rehabilitácie. Kým v Česku ich bolo 48 na stotisíc obyvateľov, na Slovensku iba 17.
Pacienti by pritom podľa odborníkov mali byť na takéto lôžka preložení hneď po akútnej liečbe na neurologickom oddelení. Práve včasná a intenzívna rehabilitácia im dokáže napomôcť vrátiť sa do života do jedného roka od akútnej hospitalizácie.
Slovensko zaostáva aj v počte lôžok dlhodobej starostlivosti. Kým v Českej republike ich je 190 na stotisíc obyvateľov, na Slovensku iba 90. Ide pritom o pacientov vo vážnejšom stave, ktorý im neumožňuje prinavrátiť ich samostatnosť a potrebujú intenzívnu ošetrovateľskú starostlivosť.
Úhrada a motivácia
Priame náklady na zdravotnú starostlivosť o pacientov s mŕtvicou a so srdcovým infarktom sa ročne môžu šplhať do výšky niekoľkých stoviek miliónov eur. Tvoria ich úhrady zdravotných poisťovní nemocniciam za hospitalizácie, úhrady poskytovateľom akútnej rehabilitácie, následnej a dlhodobej starostlivosti, platby ambulantným poskytovateľom, či už všeobecným lekárom alebo špecialistom, a úhrady za lieky a zdravotné pomôcky.
Pri hrubom porovnaní sa môže zdať, že úhrady za hospitalizácie sú na Slovensku vyššie. V konečnom dôsledku o nich však rozhodujú dohodnuté zmluvy zdravotných poisťovní s konkrétnymi zariadeniami.
Analytici uvádzajú, že pre zadlženosť nemocníc je možné predpokladať, že ich rozpočty nebudú dostatočné. A úhrada za zdravotnú starostlivosť, ktorá zodpovedá za funkčné zotavenie pacienta a obnovu jeho samostatnosti, je na Slovensku problematická, najmä z pohľadu úhradového mechanizmu.
Analytici uvádzajú konkrétny príklad. Ak nemocnica preloží pacienta po mŕtvici z neurologického oddelenia na rehabilitačné pracovisko, prípad sa spojí do jedného, takzvaného hospitalizačného paušálu a dostane iba jednu úhradu od zdravotnej poisťovne. V Českej republike vďaka dostatočnému financovaniu vyriešili tento problém rozdelením hospitalizačného prípadu. Ide pritom o administratívny krok, ktorý dokáže do budúcna rozvíjať rehabilitačnú zdravotnú starostlivosť pacientov.
Odborníci však považujú za problematické aj úhrady zdravotných poisťovní ambulantným lekárom. Ako dodávajú, ambulantní lekári dostávajú platby na základe katalógu zdravotných výkonov, ktorý dlhodobo nie je aktualizovaný. Ambulantní lekári tak nie sú dostatočne motivovaní poskytovať starostlivosť pacientom, ktorí potrebujú časté a časovo náročné vyšetrenia.
