Niektorí lekári upozorňujú, že od pandémie COVID-19 sa stretávajú s čoraz častejším nevhodným správaním pacientov
Práca lekárov prináša nielen veľkú zodpovednosť, ale aj množstvo psychicky náročných situácií. Stretávajú sa s nespokojnými pacientmi, čelia vysokému pracovnému tempu a musia zvládať aj administratívnu záťaž či nedostatky zdravotníckeho systému. Ako sa s tým vyrovnávajú a čo im pomáha zachovať si profesionálny prístup?
Práve na tieto otázky sa zamerali vedci z Centra spoločenských a psychologických vied SAV a Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v rozhovoroch s lekármi rôznych špecializácií a z rozličných pracovísk. Zisťovali, čo u nich vyvoláva pracovný stres a akými spôsobmi zvládajú negatívne emócie.
Výsledky štúdie, ktorú publikovali v časopise Journal of Health Psychology, ukázali, že jedným z najvýraznejších zdrojov psychickej záťaže sú nespolupracujúci pacienti. Problémom však nie je len ich správanie. Významnú úlohu zohrávajú aj pracovné podmienky, nadmerné zaťaženie či vzťahy na pracovisku.
Agresivita pacientov aj tlak na výkon
Niektorí lekári upozorňujú, že od pandémie COVID-19 sa stretávajú s čoraz častejším nevhodným správaním pacientov. V niektorých prípadoch pritom nejde iba o slovné útoky, ale aj o fyzickú agresivitu.
„Viacerí lekári zúčastnení v našej vedeckej štúdii sa vyjadrili, že od pandémie COVID-19 mnohí pacienti stratili zábrany a sú náchylní k tomu byť verbálne, ba v niektorých prípadoch dokonca až fyzicky agresívni,“ uvádza prvý autor štúdie Branislav Uhrecký.
Miera pracovného stresu sa líši aj podľa toho, kde lekári pôsobia. Tí, ktorí pracujú v zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti, poukazovali najmä na vysoké pracovné tempo a dlhé zmeny. Ambulantní lekári zasa častejšie spomínali systémové problémy, predovšetkým rozsiahlu administratívu a spôsob, akým zdravotné poisťovne finančne ohodnocujú jednotlivé výkony.
Takéto nastavenie ich podľa výskumníkov núti prijímať veľké množstvo pacientov, čím sa skracuje čas, ktorý môžu venovať každému z nich.
„Doktori tak často hľadajú kompromis medzi tým, aby vykonávali medicínu podľa svojho najlepšieho svedomia a zároveň boli adekvátne finančne ohodnotení za svoju prácu,“ vysvetľuje Branislav Uhrecký.
Lekárov frustruje aj nekoncepčné postgraduálne vzdelávanie a chýbajúce medicínske štandardy, ktoré sú v zahraničí bežnou súčasťou praxe. Majú pocit, že nemajú dostatočné možnosti na rozvoj svojich odborných kompetencií a chýba im aj opora v štandardoch, ktoré by im poskytovali väčšiu istotu vrátane právnej ochrany.
Ako zvládajú negatívne emócie?
Náročné pracovné situácie si vyžadujú aj schopnosť pracovať s vlastnými emóciami. Lekári preto využívajú rôzne stratégie, ktoré im pomáhajú zmierniť vplyv stresu na duševné zdravie aj pracovný výkon.
Dôležitú úlohu zohrávajú najmä kognitívne stratégie. Jednou z nich je napríklad zmena pohľadu na nepríjemnú udalosť. Medicínske pochybenie tak lekár nemusí vnímať výlučne ako zlyhanie, ale aj ako príležitosť poučiť sa a odborne sa posunúť. Pomáha tiež akceptácia situácií, v ktorých už súčasná medicína nedokáže pacientovi pomôcť.
Výskumníci osobitne upozorňujú na psychologický odstup, ktorý považujú za špecifický mechanizmus regulácie emócií. Umožňuje človeku pozerať sa na náročnú situáciu s väčším nadhľadom a nereagovať impulzívne.
„Tieto stratégie akoby vnášali plexisklo medzi človeka a situáciu, v ktorej sa nachádza. Stáva sa menej zainteresovaným a je schopný byť pozorovateľom situácie namiesto toho, aby bol jej impulzívnym aktérom,“ vysvetľuje Branislav Uhrecký.
V praxi to môže znamenať napríklad to, že lekár si pri konflikte s nespokojným pacientom pripomenie ľudí, ktorým v minulosti pomohol a ktorí mu za jeho prácu poďakovali. Inokedy mu pomôže stotožniť sa s profesionálnou rolou človeka, ktorý zostáva vecný a sústreďuje sa predovšetkým na riešenie problému.
Profesionálny odstup nesmie zatieniť empatiu
Psychologický odstup má svoje výhody, no ani ten sa nedá využívať bez hraníc. Ak by lekári zostávali výlučne v profesionálnej rovine, pacienti by ich mohli vnímať ako chladných, neprívetivých či ľahostajných voči ich potrebám.
Práve preto si mnohí uvedomujú, že ich práca si vyžaduje neustále hľadanie rovnováhy. Musia si zachovať dostatočný odstup, aby ich náročné situácie emocionálne nevyčerpávali, no zároveň nestratiť empatiu a ľudský prístup k pacientom.
Štúdia tak poukazuje nielen na zdroje psychickej záťaže slovenských lekárov, ale aj na to, aké dôležité sú schopnosti a stratégie, ktoré im pomáhajú zvládať každodenné náročné situácie.
