I keď väčšinou sa rozpráva o lekároch, aj lekárnici majú nezastupiteľné miesto medzi zdravotníkmi. Často sú prví, s kým sa pacienti v prípade zdravotného problému prídu poradiť. Aj o tom, že to tak vždy nebolo a čo by okrem očkovania lekárnici ešte mohli robiť, porozprával dekan Farmaceutickej fakulty UK v Bratislave prof. PharmDr. Ján Klimas, PhD., MPH.
Farmaceuti boli dlho v tieni lekárov, i keď neprávom, pretože práve oni sú tí prví, na ktorých sa pacienti obracajú pri zdravotných ťažkostiach a prídu sa poradiť do lekárne. Mnohí ich však stále považujú len za vydavačov liekov na recept a predavačov voľnopredajných prípravkov.
Myslím, že sa to už mení. I keď takéto vnímanie vychádza z histórie, v minulosti lekárnik bol naozaj ten, kto mal liek vyrobiť a dať ho pacientovi bez toho, aby mu povedal niečo ďalšie. My sme dnes už rozmaznaní vývojom v medicíne, zvyknutí, že keď prídeme do lekárne, pýtame sa. Niekedy tam ideme, lebo nemáme čas ísť k lekárovi alebo máme problém sa k nemu dostať, lebo je vyťažený. Pravda, ak ten problém nie je príliš veľký. Ale voľakedy to tak vôbec nebolo, lekárnik kedysi nebol osobou, na ktorú ste sa obracali so zdravotným problémom alebo aby vám poradil, ako užívať lieky. Prišli ste do lekárne, dali ste recept alebo kúpili niečo, čo vám určil lekár.
Kedy sa to zmenilo?
Pomerne veľkú revolúciu priniesli 70. roky v USA. Aj vtedy bolo dôvodom preťaženie lekárov, pretože zrazu bolo veľa seniorov. Dožívali sa vyššieho veku, bolo veľa chorých a vtedy prišiel niekto s myšlienkou, aby sa z bedier lekárov časť zodpovednosti preniesla na lekárnikov. Napríklad ak už raz lekár určí terapiu, tak to, ako sa má liek užívať, či ráno, večer, po jedle, pred jedlom, či má nežiadúce účinky a podobne, vie a má povedať aj lekárnik. Sedemdesiate roky tak priniesli to, že lekárnik sa regulárne začal s pacientom rozprávať o zdravotných informáciách. Dnes je to pre nás nepredstaviteľné. Začalo to v USA, postupne sa to začalo šíriť aj do iných krajín. Začal sa objavovať klinický rozmer farmácie, aj preto dnes môžeme rozprávať o tom, že pacient príde za lekárnikom žiadať o radu, keď mu niečo je. Ale v minulosti to bolo nepredstaviteľné, dokonca bol proti tomu veľký odpor.
Zo strany lekárov alebo pacientov?
Bol to odpor typu ako môže vôbec lekárnik rozprávať pacientovi, ako užívať liek. Dnes si to nevieme predstaviť. Dnes to, že vojdete do lekárne, lekárnik vám vydá liek a niečo vám k nemu povie, považujete za prirodzené. V 70. rokoch to bolo nepredstaviteľné. Vidíte ten posun? Dnes je lekárnik kvalitný a zodpovedný zdravotnícky pracovník, ktorý historicky sňal nejakú zodpovednosť z pliec lekára a vykonáva niečo, za čo mali zodpovednosť predtým len lekári.
Zmeny nás čakajú aj teraz, čo sa týka zvyšovania kompetencií lekárnikov. Zatiaľ jediné, čo sa u nás zrealizovalo do legislatívnej podoby, je očkovanie v lekárňach. Aké ďalšie kompetencie pre farmaceutov si viete predstaviť?
Stačí sa pozrieť do zahraničia, aké tam prechádzajú kompetencie z lekárov na lekárnikov. A opäť je dôvodom nedostatočná dostupnosť zdravotníckej starostlivosti. Zaujímavé je, že sa to deje práve v tých „nie veľmi bohatých krajinách“, ako je Spojené kráľovstvo, USA a Švajčiarsko či v škandinávskych krajinách. Práve tam sledujú aj efektivitu a optimalizujú a vedia, že lekárov je málo, respektíve že majú veľa práce a ich práca je drahá. Tak hľadajú cesty, ako menšie zdravotné problémy preniesť na iné profesie zdravotnej starostlivosti. Do úvahy reálne prichádzajú zdravotné sestry a lekárnici. Ani zdravotných sestier však nie je veľa, takže najdostupnejším zdravotníckym pracovníkom v teréne je lekárnik. Keď sa prejdete po ulici, pravdepodobne nenatrafíte na zdravotnícke zariadenie s lekárom, ale natrafíte na lekáreň. Je to najdostupnejšie zdravotnícke zariadenie. A presne to si povedali v spomínaných krajinách. Začali zavádzať rôzne služby, ktoré lekárnik dokázal vykonať. Samozrejme, nehovoríme o diagnostike závažných ochorení, to nedáva zmysel. Ale ide o drobné, nekomplikované ochorenia, ktoré sa dajú vyriešiť asistovanou samoliečbu. Poviem príklad zo Švajčiarska. Máme jednu kolegyňu, ktorá tam vedie lekáreň. Tam je ten systém taký, že pacient so zdravotným problémom príde najprv do lekárne a lekárnik už vie odhadnúť, či sa to dá vyriešiť u neho, na jeho úrovni, alebo ho pošle lekárovi.
Napríklad?
Máte dva dni kašeľ, prídete za lekárnikom, ktorý vám s tým dokáže pomôcť. Ale keď kašlete už pol roka, veľmi dobre vie, že vás musí poslať k lekárovi. Neznamená to však, že keď skončíte farmáciu, budete to automaticky robiť. Každý lekárnik, ktorý poskytuje špecializované poradenstvo, napríklad pri kožných ochoreniach, ako je pásový opar alebo akné, musí predtým absolvovať adekvátne vzdelanie. V závislosti od toho, aký typ ochorenia, respektíve aký typ poradenstva bude robiť, si spraví certifikačnú prípravu alebo špecializačné štúdium. Potom môže začať poskytovať poradenstvo v konkrétnej oblasti. Týmto smerom sa začíname vydávať aj na Slovensku. Máme už akreditované štandardné postupy pre verejné lekárne v špeciálnych oblastiach.
O aké oblasti ide?
Ide o poradenstvo pre vysoký tlak, glykémiu, obezitu. Máme veľmi zaujímavú a veľmi dôležitú oblasť týkajúcu sa antibiotík. V lekárňach sa dajú robiť CRP testy, napríklad keď kašlete a máte teplotu, lekárnik dokáže na základe testu identifikovať, akú hodnotu CRP máte. A ak nemáte vysokú hodnotu, vie, že liečba môže ostať na jeho úrovni a nepošle vás za lekárom. Ale ak máte vysokú hodnotu CRP, pošle vás už za lekárom, ktorý vám predpíše antibiotiká. Alebo vám poradí, v prípade, že hodnota nie je vysoká, čo máte užívať, s tým, že ak sa nebudú vaše príznaky zmierňovať, tak sa o dva-tri dni vrátite a opäť vám urobí CRP test. Ak to vyskočí hore, môže ísť o bakteriálnu nákazu a už pôjdete k lekárovi. Ale nešli ste k nemu hneď v prvý deň, pretože neviete, ako sa to vyvinie. Lekárnik vás však dokáže dostatočne dobre manažovať a zároveň vám neuškodí, pretože vás upozorní, aby ste prišli, ak sa to bude zhoršovať. Ušetrili ste tak návštevu lekára, ktorý by tiež zistil, že ešte nemáte vysoké CRP a povedal by vám to isté, že ak sa to bude zhoršovať, máte prísť znova. Čiže to je v prospech systému. Lekárnik vám vie pomôcť relatívne rýchlo, nemusíte ísť do čakárne k lekárovi, stačí prísť do najbližšej lekárne. To je celá pointa. Týmto sa zmierňuje nálož práce ambulantných lekárov. Máme medzinárodné dáta, že to funguje, že je to v prospech pacientov a že im to neuškodí. Lebo to je prvá otázka – či sa neškodí pacientovi tým, že sa nedostane k lekárovi. Dáta ukazujú, že nie, práve naopak, pomáha to systému.
Robia to už aj naši lekárnici?
To je novinka, vlani sa schválili štandardy. Lekárnici to vedeli v princípe robiť aj predtým, keďže ide o zdravotnícke povolanie, takže vedia robiť poradenstvo. Tou veľkou zmenou však je, že to máme štandardizované. To znamená, že sa to nevykonáva na základe vzdelania, ale na základe postupov schválených systémom, pričom každý lekárnik to musí robiť rovnako. To je veľmi dôležité, tým pádom nie je narušená dôvera pacientov a lekárov, majú istotu, že lekárnici presne vedia, ako to robiť, keďže musia dodržiavať štandardný postup. A čo je ešte dôležité, na záver štandardného postupu je formulár, respektíve odborná správa pre lekára, ktorý lekárnik vyplní a s ním môže pacient prísť za lekárom, ktorý tak dostane oficiálnu správu. Iste, lekár to môže hodiť do koša, pretože to nie je diagnostika v pravom zmysle slova, diagnostika lekára je oveľa komplexnejšia. Ale je tam aspoň nejaká informácia a lekár ju môže využiť. Z hľadiska budúceho vývoja je to veľmi dôležité, pretože už existuje oficiálny rešpektovaný postup. Samozrejme, musíme si na to zvyknúť, aj lekárnici sa ho musia naučiť vypĺňať správne.
Zvyknúť by si však mali aj pacienti, vieme, že u nás každá návšteva lekára musí skončiť predpísaním antibiotík.
V krajinách ako USA či Spojené kráľovstvo už zistili, že toto je cesta, ako sa to dá eliminovať. Neexistujú zázračné riešenia, že prídete s jedným riešením a problém zmizne. Existuje niekoľko pilierov, ktoré ak dobre využijete, tak výrazne znížite mieru problému. Lekárnik je jeden z tých pilierov, ktorý sa dá použiť. Nie jediný, ale jeden dôležitý. Ak sa dobre využije, tak sa s ním znižuje tlak na prácu iných zdravotníckych pracovníkov.
Máte informácie, či túto možnosť lekárnici a pacienti využívajú?
Zatiaľ sme vo fáze implementácie. Nerobím si ilúzie, že to zrazu začnú všetci využívať. Mám informácie z niektorých lekární, kde už správu o pacientovi napísali, že ju poslali lekárovi, len nevedia, čo s tým lekár urobil. Niektorí sa boja lekárovi zavolať, či si to vôbec prečítal. Ale sú to prvé lastovičky.
A čo vaša fakultná lekáreň? Robí to?
Vo fakultnej lekárni farmaceuti vystavujú správu pre lekára, dokonca máme pozitívne spätné väzby od našich pacientov. Viackrát nám pacienti volali, že majú predpísaný elektronický lekársky predpis na základe správy od farmaceuta.
Čo ešte robia lekárnici v zahraničí? V Kanade vraj pri jednoduchom, nekomplikovanom zápale močových ciest môžu lekárnici predpísať základné antibiotiká.
Opäť je to aj otázka peňazí. Sú krajiny, ktoré idú tou cestou, že na získanie receptu nie je vždy potrebná návšteva lekára. Myslím, že najďalej sú v tom v Spojenom kráľovstve. Je to tiež o tom, koľko má lekárnik informácií o zdravotnom stave pacienta. Ak ide o chronických pacientov, ktorí sú dobre nastavení, nemajú nežiaduce účinky, pravidelne užívajú lieky, ochorenie majú stabilizované, tak nemusia každé tri mesiace navštíviť lekára, aby im predpísal lieky. Pacient ide raz ročne na vyšetrenie, ochorenie má stabilizované a lekárnik to vidí v elektronickom systéme. Samozrejme, nie je to tak, že mu len predpíše alebo vydá liek na predpis, s pacientom najprv absolvuje rozhovor. Pretože ak niekto bol vo februári na vyšetrení, a aj keď má stabilizované ochorenie, ale pre lieky si príde v júli alebo v októbri, lekárnik s ním musí absolvovať rozhovor, či sa náhodou niečo nezmenilo. Napríklad mu zmeria tlak krvi, aby si potvrdil, či má stále rovnaké hodnoty. Až potom mu predpíše alebo vydá liek. Pacientovi sa neuškodí, terapia je zabezpečená. Dáta z krajín, kde to funguje, ukazujú, že to prináša výsledky a je to v prospech tak pacientov, ako aj systému. A ešte sa tým ušetria aj peniaze. A áno, sú krajiny, kde lekárnici v špecifických prípadoch môžu predpísať aj antibiotiká.
Kde to ešte takto funguje okrem Kanady?
V Anglicku, USA, vo Švajčiarsku, pridávajú sa škandinávske krajiny. Samozrejme, v každej krajine to v istom momente naráža na legislatívne obmedzenia. V krajinách, kde sú tie legislatívne obmedzenia menšie, sa to presadzuje ľahšie. Krajiny ako je naša, kde sú legislatívne obmedzenia veľké, to bude trvať desaťročia. Ale myslím si, že aj u nás budú lekárnici predpisovať niektoré lieky, len to chvíľu potrvá. Paradoxne niektorí naši vlastní absolventi sú predpisujúci lekárnici, teda tí, ktorí pracujú v Anglicku, vo Švajčiarsku či v Škandinávii. Samozrejme, nie je to tak, že okamžite, ako odíde do Spojeného kráľovstva, začne predpisovať v lekárni lieky. Musí si prejsť ďalším vzdelávaním. Pretože základné všeobecné vysokoškolské farmaceutické vzdelanie oprávňuje na to, aby ste dostali licenciu, že môžete robiť lekárnika, ale keď chcete robiť pokročilú lekárenskú starostlivosť, napríklad predpisovať lieky alebo očkovať, vyžaduje si to dorobiť si ďalšie vzdelanie.
Vráťme sa na Slovensko, kde lekárnici budú môcť zatiaľ len očkovať. Viacerí lekárnici sa spočiatku tohto návrhu báli, niektorí si totiž vybrali štúdium farmácie práve preto, že mali strach z ihiel, preto nechceli ísť na medicínu, aj keď ich práca v zdravotníctve lákala. A zrazu by mali očkovať.
Mám pre nich dobrú správu. Nemusia. Dokonca ani nemôžu, kým nebudú mať za sebou prípravu. Očkovanie v lekárňach určite nebude povinnou súčasťou práce lekárnika. Na to, aby lekárnik mohol očkovať, budú musieť lekárne zabezpečiť adekvátne priestory a splniť technické a materiálne podmienky. Aj z tohto pohľadu určite nebude každá lekáreň poskytovať očkovanie a lekárne, ktoré to nebudú chcieť robiť, to jednoducho robiť nebudú. Lekárne sa budú v budúcnosti diferencovať. Budú lekárne, ktoré budú viac poskytovať individuálnu prípravu liekov a pacienti budú vedieť, že to je tá lekáreň, kde im urobia masti. Potom bude existovať lekáreň, ktorá sa bude viac orientovať na špecifický typ pacientov, napríklad na onkologických pacientov v blízkostí onkologických zdravotníckych zariadení, a tá zase bude poskytovať úplne iný typ poradenstva. Samozrejme, bude stále poskytovať všeobecnú lekárenskú starostlivosť, ale lekárnici si urobia špeciálne vzdelávanie na to, aby mohli poskytovať aj pokročilé poradenstvo. Nehovorím teraz o blízkej budúcnosti, skôr o strednodobom časovom horizonte. Ale príde to aj k nám.
A aký je váš osobný názor na očkovanie v lekárni?
Podľa mňa je to nevyhnutnosť. Podľa epidemiológov máme extrémne nízku úroveň zaočkovanosti a podľa sociológov je to preto, lebo populácia u nás nedôveruje očkovaniu. Čísla sú katastrofálne nízke. A môžeme to zmeniť tak, že budeme zvyšovať dôveru v očkovanie. Očkovanie je výdobytok medicíny, netreba sa ho báť. Samozrejme, každý liek má nežiaduce účinky, ale to by sme nemohli užívať žiadne lieky, lebo všetky majú nejaké nežiaduce účinky. Aj jazda autom má svoje riziká. Takto sa uvažovať nedá. Očkovanie výrazne pomáha v zvládaní viacerých ochorení ako prevencia. Tak poďme pomôcť tomu, aby ľudia verili, že očkovanie pomáha. Ako to urobiť? Dôveru môžeme zvyšovať rôznymi spôsobmi. A to, čo vieme urobiť my lekárnici, je, že budeme k dispozícii. Azda si ľudia povedia, že keď očkujú už v lekárňach, tak to asi nebude až taký problém. Je predpoklad, ale opäť sa opierame o krajiny, kde očkovanie v lekárňach zaviedli, že sa miera očkovania zvýši. V krajinách, kde to zaviedli, sa zvýšila.
Existuje vôbec štatistika, do akej miery dôverujú pacienti lekárom a do akej miery lekárnikom? Nemajú pacienti vyššiu dôveru v lekárnikov?
V zásade si myslím, že ľudia takto neuvažujú, keď raz systém dovolil lekárnikovi očkovať. Navyše očkovať môže len ten lekárnik, ktorý urobí 20 očkovaní v ambulancii pod dohľadom lekára, ten mu to následne potvrdí, že vie a môže očkovať aj bez jeho prítomnosti. Ak lekári rozhodli, že lekárnici môžu očkovať, tak to potom bežná populácia nemá dôvod spochybňovať.
Skôr som mala na mysli to, že niektorí pacienti možno viac dôverujú lekárnikom ako lekárom a tí by ich mohli presvedčiť o potrebe očkovania.
Vo všeobecnosti majú lekárnici rovnakú dôveryhodnosť ako lekári. Napríklad sú dáta aj o tom, či sa pri očkovaní lekárnikmi nevyskytuje viac nežiaducich účinkov alebo viac závratov ako u lekárov, či sa nevyskytuje častejšie anafylaktický šok a podobne. Je to však úplne rovnaké, tie čísla sú absolútne identické. Napríklad na Slovensku sa bude v lekárni očkovať len proti chrípke, pri tom sa v podstate nevyskytujú žiadne nežiaduce účinky. Navyše je predpoklad, že do lekární sa budú chodiť očkovať ľudia, ktorí sa očkujú proti chrípke opakovane. Čiže presne vedia, čo ich čaká, a odpadá tak strach z toho, ako po očkovaní zareagujú. Ale úplne rozumieme obavám, preto sme nastavili prísny systém. Keď farmaceut bude chcieť ísť na certifikačnú prípravu, predtým musí absolvovať vzdelávanie pod názvom Neodkladná podpora životných funkcií pre zdravotníckych pracovníkov, ktoré poskytujú napríklad prevádzkovatelia rýchlej zdravotnej služby. Takže lekárnik ešte predtým, ako vôbec začne so školením očkovania, získa kompetencie a zručnosti, že v prípade potreby vie poskytnúť neodkladnú podporu životných funkcií.
Očkuje sa v lekárňach v zahraničí aj proti iným ochoreniam, nielen proti chrípke?
Napríklad v Spojenom kráľovstve sa v lekárni môžete zaočkovať aj proti rôznym cestovateľským, tropickým ochoreniam, je tam celá paleta vakcín. Dokonca sa v lekárňach robia pediatrické očkovania, u nás je nepredstaviteľné vôbec o tom debatovať. Ani nechceme otvárať túto diskusiu.
Ste rád, že sa podarilo schváliť aspoň očkovanie proti chrípke?
Áno. Len hovorím, čo nás čaká v budúcnosti, pretože krajiny, ktoré sa týmto smerom vydali, ukazujú pozitívne dáta.
Už minimálne 20 rokov sa hovorí o možnosti predaja voľnopredajných liekov mimo lekární – v supermarketoch, na pumpách a podobne. Čo si o tom myslíte?
Musíme si najprv vyjasniť, čo si predstavujete pod pojmom voľnopredajné lieky.
Lieky, ktoré vydávajú lekárnici na takzvaný voľný predaj, teda bez predpisu. V prípade ich predaja v obchodoch sa hovorí najmä o základných liekoch, napríklad na zníženie horúčky, proti bolesti, kvapky do nosa.
Toto je však dôležitá vec, lebo nič také ako voľnopredajné lieky neexistuje. To, že to slovo používajú ľudia, dokonca aj samotní lekárnici, neznamená, že je správne. Slovenská legislatíva (zákon 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, pozn. redakcie) nepozná pojem voľnopredajné lieky. Do lekárne si idete po lieky, ktoré buď potrebujete, alebo si myslíte, že budete potrebovať, čiže liek vám má vydať lekárnik za účelom ovplyvnenia zdravotného stavu. Ak je na to recept, tak sú to lieky, ktoré sú vydávané na lekársky predpis, tie sú buď bez doplatku, alebo niečo doplatíte. V princípe tiež niečo kupujete, keď platíte. Alebo vám liek vydá lekárnik bez toho, že je potrebný lekársky predpis, ale stále vám lekárnik vydáva liek. Asistuje vám pri samoliečbe. To, že ho zaplatíte, lebo je bez lekárskeho predpisu, na tom nič nemení, stále je to vydanie lieku. A k tomu lieku máte dostať lekárenský servis, čiže lekárnik vám má niečo povedať, na niečo vás upozorniť. Napríklad poviete, že chcete ibuprofén. Lekárnik sa vás má opýtať, na čo ho potrebujete. Poviete, že na bolesť. Následne by sa vás mal opýtať, na bolesť čoho, a vy poviete, že na bolesť hlavy. Keď poviete, že je to na bolesť žalúdka, hneď vám povie, že to je zlý výber. Dôležitá je aj otázka, či je liek pre vás alebo pre niekoho iného. Keď teda poviete, že to máte proti bolesti hlavy, opýta sa, ako často vás bolí hlava, či len teraz alebo si myslíte, že vás bude bolieť, preto si liek kupujete. A tiež ako často vás bolí hlava, aký typ bolesti to je. Skrátka sa s vami o tom začne rozprávať a môže vás nasmerovať až k lekárovi. Je to veľký rozdiel oproti tomu, keby ste len prišli a povedali, že chcete nejaký liek, a jedinú otázku, ktorú by ste dostali, je, či budete platiť kartou alebo v hotovosti. Kvôli tejto nešťastnej otázke sa udomácnil výraz voľnopredajné lieky.
Čo presne znamená asistencia pri samoliečbe?
Asistovaná samoliečba je, keď dostanete liek z rúk zdravotníckeho pracovníka – lekárnika a nemusíte, ale môžete si od neho vypýtať informáciu o lieku. Slovo asistovaná je nesmierne dôležité. Pretože ak ho vynecháme, tak ste sa diagnostikovali sami a kúpou lieku sa „samoliečite“. Spoliehate sa možno na svoje skúsenosti, možno na internet, možno na zvyklosti vás alebo vášho prostredia. Čo nemusí byť správna stratégia. Asistenciou odborníka zvýšite pravdepodobnosť úspechu odstránenia zdravotných ťažkostí, ale najmä znížite pravdepodobnosť farmakoterapeutického rizika.
Vráťme sa však k predaju liekov mimo lekární.
Viete, ako to funguje napríklad v Holandsku? Keď si zoberiete liek v drogérii alebo na pumpe, pri kase sa vás pokladníčka opýta, či chcete k tomu lieku poradenstvo. Ak poviete áno, zavolá pracovníka, nemusí to byť farmaceut, ale niekto, kto prešiel predpísaným vzdelaním. A k tomu lieku vám podá informácie k asistovanej samoliečbe. Ale o tomto sa u nás veľmi nehovorí, len sa povie to, že v zahraničí si liek môžem kúpiť na pumpe. V civilizovaných krajinách je zabezpečená ochrana pacienta pred farmakoterapeutickým sebapoškodzovaním. Pretože máte možnosť, i keď ju nemusíte využiť, že niekto, kto si prešiel aspoň minimálnym adekvátnym vzdelaním, vám dokáže pomôcť. Ale napriek tomu krajiny, ktoré to zaviedli, nie sú až tak veľmi šťastné z toho, že to zaviedli.
Prečo?
Pretože napríklad v prípade otravy paracetamolom dáta ukazujú, že im stúpa počet transplantácií pečene kvôli toxickým účinkom predávkovania paracetamolom. Čiže áno, na jednej strane to zvyšuje dostupnosť liekov, ale na druhej strane to, bohužiaľ, zvyšuje aj sebapoškodzovanie. A to je niečo, čomu sa chceme vyhnúť.
Sortiment lekární sa za posledných 20, 30 rokov výrazne zmenil, napreduje tiež vývoj nových liekov, pribúdajú nové typy liekov. Reflektuje tieto zmeny aj vaša farmaceutická fakulta, respektíve výučba?
Áno. Našou veľkou výhodou je, že sme v Európskej únii. Takže vzdelávanie vo farmácii musí byť v súlade s európskou legislatívou. Aby náš absolvent mohol ísť kdekoľvek pracovať. Napríklad európska smernica pre výkon profesie farmaceut nám v roku 2005 zaviedla 14 povinných predmetov, najnovšia smernica ich stanovuje už 23. A my ich musíme zaviesť. Napríklad sme nemali predmet biofarmaceutická technológia, ten sme zaviedli a akreditovali teraz v lete. Rovnako sme nemali predmet genetika a pharmakogenomika. Aj ten už budeme mať. A úplne najväčšia novinka, čo podľa mňa výrazne zmení charakter farmaceutov v budúcnosti, je nová štátna skúška, ktorú budeme mať, a to postupy vo farmaceutickej praxi. Doteraz sme mali päť štátnych skúšok, teraz budeme mať šiestu. V rámci nej študenti dostanú prípadové štúdie, ktoré musia okomentovať a priniesť riešenie, ako by postupovali v praxi. Je to veľká zmena, lebo síce na farmácii vďaka európskej smernici máme od roku 2005 povinnú šesťmesačnú prax – a vďaka tomu je študent dobre zorientovaný, čo sa deje v lekárni –, ale to ešte neznamená, že je profesionál, nemusí mať ešte dostatočné profesionálne sebavedomie. Takto ho môže získať.
Aký je záujem o štúdium na farmaceutickej fakulte?
Máme akreditáciu na 250 študentov v ročníku, toľko študentov môžeme teoreticky zapísať do prvého ročníka. Ale zapisujeme ich od 190 do 230.
Máte informácie, kde končia vaši absolventi? Smerujú podobne ako medici aj do zahraničia?
Nemáme odkiaľ čerpať tieto informácie. Asi jediný relevantný zdroj informácií je Slovenská lekárnická komora, lebo tá vedie register farmaceutov, čo musí robiť zo zákona. Ona má informácie, koľko nových farmaceutov ročne sa zapíše do registra. Ak sa zapíšu v júni a v júli, keď sú promócie, je predpoklad, že sú to čerství absolventi. Neviem vám povedať presné číslo, ale odhadujem, že kým v minulosti sa zapisovalo možno 80 až 90 percent absolventov farmácie, teraz sa ich do registra farmaceutov zapíše možno 70 až 80 percent. Počet tých, ktorí si svoju profesionálnu kariéru vo farmácii spájajú s prácou v lekárňach na Slovensku, tak klesá. Ale nevieme povedať, či idú pracovať do lekárne inde vo svete, do Európy či do Česka. Alebo či si vybrali farmaceutický priemysel.
S Farmaceutickou fakultou UK ste sa zapojili do projektu Lekárnik roka. Prečo je to podľa vás dôležitá anketa?
To je dobrá otázka – prečo a aj pre koho je dôležitá. V prvom rade je to dôležité pre pacientov, aby si uvedomili, že im lekárnici poskytujú istý servis. Lebo keď hovoríme o lekárnikoch, vieme povedať, čím sú zaujímaví, čo prinášajú, ako rozvíjajú lekárenstvo, čo priniesli pre svojich pacientov. A zrazu zistíme, že na Slovensku máme viacero lekárnikov, o ktorých vieme povedať niečo zaujímavé. Sú to príbehy, ako svojou prácou pomohli ľuďom, ale nielen tým, že sú stále k dispozícii, usmievaví, ochotní. To od lekárnikov aj očakávate. Ale niektorí priniesli niečo nové, zaviedli niečo nové, novú myšlienku, niečo, z čoho profitujú pacienti alebo lekári v okolí. A presne takéto príbehy vieme rozpovedať, toto je platforma, kde môžeme tieto príbehy verejne komunikovať. Okrem toho, keď sa verejnosť dozvie, že napríklad tento lekárnik robí pre svojich pacientov v Žarnovici toto, tak pacient napríklad v Nových Zámkoch, keď pôjde k svojmu lekárnikovi, si povie, že chce to isté. A to sa stáva motorom zlepšovania lekárenskej starostlivosti. Je to inšpirácia aj pre lekárnikov, vidia, čo pre pacientov robia naše najväčšie osobnosti. A možno si povedia, že sa im to páči a budú to robiť tiež ako ten nominovaný lekárnik. A do tretice je to nesmierne dôležité aj pre farmaceutickú fakultu a pre mňa ako dekana, budujem tým reputáciu farmácie a študenti potom vidia, že je to dobré povolanie a budú ho chcieť robiť. A budú to robiť s väčším zanietením. Je to taký motor zlepšovania lekárenstva na Slovensku.
Odľahčená otázka na záver. I keď je pravda, že lekári dnes už väčšinou predpisujú recepty na počítači, respektíve idú priamo do systému cez e-recept, nedá mi neopýtať sa. Mali farmaceuti nejaký špeciálny kurz čítania lekárskeho písma? Lekári sú totiž povestní nečitateľným písmom.
Nie. Lekárnici sa to museli naučiť. Ak pracovali v blízkosti ambulancií, tak väčšinou prichádzali recepty od tých istých doktorov, a tak sa to lekárnici postupne naučili prečítať. Lekárnik už zhruba vie, čo ten lekár, ktorý ordinuje v blízkosti, predpisuje. Bola to teda skôr otázka skúseností.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
