Iba jednopercentné zvýšenie nezamestnanosti znamená výpadok na zdravotných odvodoch približne o sto miliónov eur. Už teraz zdravotné poisťovne rátajú s tým, že 50 miliónov do systému nepritečie, tvrdí riaditeľ zdravotnej poisťovne Union Jozef Koma
Akým spôsobom je financovaný systém zdravotníctva?
Verejný zdravotný systém je financovaný z dvoch zdrojov. Jeden je formou odvodov od ekonomicky aktívneho obyvateľstva, druhý príspevkom od štátu. Štát platí za poistencov štátu. Ide o deti, matky na materskej, dôchodcov či nezamestnaných. Tých je približne 2,9 milióna. Ak sa pozrieme na zloženie poistného kmeňa zdravotných poisťovní, ekonomicky aktívnych a tých, za ktorých platí poistné štát, je to zhruba pol na pol.
Pozrime sa na ekonomicky aktívnych. Aké sú rozdiely v tejto skupine?
Túto skupinu tvoria zamestnanci, samostatne zárobkovo činné osoby, respektíve podnikatelia, a zároveň máme skupinu obyvateľov, ktorí sú takzvaní samoplatitelia. Čiže ľudia, ktorí nie sú evidovaní ako nezamestnaní, prácu nemajú dobrovoľne a zdravotné odvody si hradia sami. Každá z týchto skupín prispieva do systému iným podielom.
Koľko to je v presných číslach?
Dominantnou skupinou sú zamestnanci, ktorých je približne 1,7 milióna, samostatne zárobkovo činných osôb je niečo viac ako 400-tisíc a samoplatiteľov približne 70-tisíc. Zamestnanci platia odvody vo forme zrážok zo mzdy a proces je relatívne automatický. Pri SZČO výška odvodov často závisí aj od úspešnosti samotného podnikania. Taktiež je na príjmoch od SZČO badateľné, že svoje daňové a odvodové zaťaženie optimalizujú a neraz sa zdravotné odvody platia na úrovni minima. Dôsledkom je, že priemerný odvod od SZČO je polovičný oproti zamestnancovi. Navyše aj úspešnosť výberu zdravotných odvodov sa značne líši pre tieto kategórie. Kým od zamestnancov sa úspešnosť výberu poistného pohybuje okolo 95 percent, pri samostatne zárobkovo činných osobách je to zhruba 80 percent. A pri samoplatiteľoch niekde na úrovni 70 percent. Výsledkom je, že sa jednotlivé skupiny výrazne líšia vo výške príspevku. V absolútnych číslach: v roku 2025 zaplatil našej poisťovni zamestnanec mesačne v priemere 238 eur, samostatne zárobková osoba 104 eur a samoplatiteľ 98 eur. A pritom nárok na zdravotnú starostlivosť majú všetci rovnakú. Nechám na zváženie, či sa toto vníma ako férové.
Ako je to v prípade zahraničných podnikateľov?
V prípade zahraničných podnikateľov je miera úspešnosti výberu horšia. V mnohých prípadoch je ich znalosť legislatívy slabšia. V poslednom období sme mali viacero prípadov, keď zahraniční SZČO na Slovensku pôsobili len krátkodobo a po odchode z krajiny túto skutočnosť neoznámili poisťovni. Keď sa neviete klientov dopátrať a ich pohľadávky sú relatívne nízke, je vymáhanie zdravotných odvodov neefektívne.
Sú aj iné faktory, ktoré ovplyvňujú vymáhanie odvodov?
Sú prípady, že je nedoplatok na poistnom nízky. Napríklad na úrovni 120 eur. Pre zdravotnú poisťovňu nie je efektívne vymáhať takúto sumu prostredníctvom súdu. Je to príliš malá suma na to, aby zdravotná poisťovňa vyvinula také úsilie a finančné náklady a súdila sa pre ňu. Keď poistenec dlhuje sumu za niekoľko mesiacov a pohľadávka narastá, tak sa situácia, samozrejme, mení.
Pozrime sa na posledný rok. Aká bola skladba príjmov do zdravotníctva?
Ak si zoberieme odhady ministerstva zdravotníctva na tento rok, tak až siedmimi miliardami eur prispejú do systému zamestnaní. Zhruba dvomi miliardami prispeje štát za ekonomicky neaktívne obyvateľstvo. Ide o obrovský nepomer. Na Slovensku je zhruba 5,5 milióna obyvateľov. Ak sa pozrieme na čísla, môžeme skonštatovať, že celý systém zdravotníctva reálne živí 1,8 milióna ekonomicky aktívnych obyvateľov. No je potrebné dodať, že aj platby za poistencov štátu získava štát zasa len z daní pracujúcich.
Výpočet platby za poistencov štátu sa však pre tento rok zmenil. Prečo?
Hlavným dôvodom je predikovateľnosť reálnych výdavkov štátneho rozpočtu. Do minulého roka bola platba štátu za poistencov naviazaná na percento priemernej mzdy spred dvoch rokov. Tento rok ide o pevnú sumu, ktorú je štát ochotný poslať do systému za ekonomicky neaktívnych. Ministerstvo financií sa tento rok zaviazalo, že vynaloží 2,05 miliardy eur za ekonomicky neaktívnych. Ak by teda napríklad vzrástla nezamestnanosť alebo živnostníci či firmy by začali zatvárať, tá suma bude rovnaká, poisťovňa nedostane viac, hoci počet ekonomicky neaktívnych bude vyšší.
Čo to znamená z hľadiska príjmov pre zdravotné poisťovne?
Pre štát je tento systém výpočtu platby výhodný, keďže len čo sa začne počet ekonomicky neaktívnych zvyšovať, výdavky štátu to neovplyvní. Je pravda, že ide o administratívne jednoduchší model. Na druhej strane však tento spôsob výpočtu prináša riziko z hľadiska vývoja ekonomiky.
Čo nastane v prípade, že sa počet ekonomicky neaktívnych bude vyvíjať počas roka ináč, než to ministerstvo financií predikovalo? Dostanú zdravotné poisťovne dodatočnú platbu alebo sa budú musieť vyrovnať s nižšími príjmami?
Ministerstvo financií prisľúbilo, že len čo sa pomer ekonomicky neaktívneho obyvateľstva navýši o viac než 1,5 percenta, do zdravotného systému pustí viac peňazí a tento rozdiel doplatí. Prvých chýbajúcich sto miliónov však pôjde na vrub poisťovniam.
Ako to ovplyvní schválená programová vyhláška, ktorá určuje zdravotným poisťovniam, koľko peňazí musia poslať na jednotlivé typy zdravotnej starostlivosti?
Aj keď majú zdravotné poisťovne limitovaný priestor na rokovanie s poskytovateľmi, stále máme k dispozícii 300 miliónov eur. Sú to peniaze, ktoré môžeme prerozdeliť do typov zdravotnej starostlivosti podľa potrieb našich poistencov. Ostatné financie musíme poslať poskytovateľom tak, ako nám to určilo ministerstvo zdravotníctva. Zavedením fixnej platby štátu však musia poisťovne kalkulovať aj s možnosťou výpadku na strane príjmov od ekonomicky aktívneho obyvateľstva a rizika, že budú o sto miliónov nižšie. Jednoducho povedané, hoci by sme mohli poskytovateľom prerozdeliť ďalších 300 miliónov eur podľa potrieb našich poistencov, nemôžeme tak urobiť. Spomínaných sto miliónov eur si musíme držať ako povinnú rezervu pre zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu.
Aké majú zdravotné poisťovne aktuálne možnosti?
Vzhľadom na vývoj makroekonomických ukazovateľov musíme počkať. Poskytovateľom dodatočné financie môžeme rozdeliť, až keď sa nepotvrdia naše obavy a reálne vybrané zdravotné odvody budú v súlade s očakávaniami programovej vyhlášky.
Vzťahuje sa suma sto miliónov eur iba na poisťovňu Union alebo platí dokopy pre všetky tri zdravotné poisťovne?
Vzťahuje sa na všetky tri spoločnosti dokopy. Suma je rozdelená proporčne podľa veľkosti poisťovne.
Zmena výpočtu platby štátu za svojich poistencov bola kritizovaná aj preto, že zníži podiel financií, ktoré doposiaľ štát platil za nepracujúcich. Téma je dlhodobo diskutovaná, keďže v Českej republike vláda posiela za svojich poistencov do systému omnoho vyššiu sumu v prepočte na jednu osobu. Vláda Roberta Fica namiesto toho, aby zvýšila platbu za poistenca štátu, zvýšila zdravotné odvody pracujúcich, ktoré majú vykryť chýbajúce peniaze v systéme.
Výpadok, ktorý spravil nový výpočet platby za poistencov štátu, má dorovnať zvýšený zdravotný odvod. Systém zdravotníctva však reálne nedostal o jedno percento viac peňazí. Pretože o túto sumu sa znížila platba za poistencov štátu.
Čiže sme z pohľadu odvodov pracujúcich a platby štátu na tom rovnako ako pred zvýšením zdravotných odvodov.
Presne tak. Akurát je vyššia finančná záťaž na pracujúcich. Ak chce štát udržiavať zdravotný systém v dobrej kondícii, nemôže robiť takéto skratky. Pre systém nie je zdravé, aby ekonomicky aktívni platili z vlastného vrecka priamo to, čo má reálne zaplatiť štát. V čase zlej fiškálnej kondície možno ospravedlníme, že štát hľadá spôsob, ako ušetriť aj v rezorte zdravotníctva. Problémom však je, že štát nezvyšoval zdroje v zdravotníctve v rokoch, keď ekonomika rástla. Keď ekonomika „šľapala“, štát potichu znižoval príspevok za ekonomicky neaktívnych poistencov, čím v systéme nenechal rezervy na horšie roky. No ak chceme zdravotníctvo niekam posúvať, zadarmo to jednoducho nebude.
Prečo je v súvislosti so zdravotným systémom dôležité hovoriť o počte ekonomicky aktívnych?
Ako som spomenul, je to skupina obyvateľstva, ktorá celý systém reálne financuje a drží. Ekonomicky aktívny človek je ten, ktorý prispieva do systému. Chorí a starší ľudia sú poberateľmi služieb zdravotníctva a stoja systém viac peňazí. Systém zdravotníctva sa v súčasnosti musí vyrovnať s dvomi vlnami. Jedna je demografická, druhá ekonomická. Obyvateľstvo z demografického hľadiska starne. Počet poberateľov nám narastá, pričom sa rodí čoraz menej detí. Už takzvané Husákove deti mali menej detí a ich deti ich majú ešte menej. K tomu si pridajme migráciu mladých ľudí smerom von z krajiny. Teda aj tých málo mladých, ekonomicky produktívnych, ktorých máme, nám odchádza. Tento trend negatívne vplýva na to, koľko zdrojov je systém zdravotníctva schopný vyzbierať. A druhá vlna je ekonomická. A tu vidíme, že ekonomika sa spomalila. Sme proexportne orientovaná krajina. Čiže ak sa naruší svetový obchod, Slovensko to pocíti.
Ako vplýva na tento trend konsolidácia?
Konsolidácia zaviedla isté reštrikcie a vidíme, že firmy sú obozretnejšie a racionalizujú počet zamestnancov. Rovnako začali racionalizovať svoje výdavky aj samostatne zárobkovo činné osoby. Teda vidíme, že táto časť populácie negeneruje toľko zdrojov, koľko by mohla, ak by ekonomika bola v dobrej kondícii. Konsolidácia sa však ešte neprejavila v plnej miere. Zatiaľ je ešte skoro hodnotiť, ako nás reálne zasiahne. No vidíme, že firmy a inštitúcie prepúšťajú ľudí a podnikateľské prostredie stráca na atraktivite.
Aké sú predpoklady vývoja zamestnanosti z pohľadu zdravotnej poisťovne?
Ak si pozrieme štatistiky miery evidovanej nezamestnanosti, tak vo februári 2026 je na úrovni 5,4 percenta, pričom v rovnakom období minulého roka to bolo 4,93 percenta. To je pokles o strašidelných 47 bázických bodov. Len na ilustráciu, jednopercentné zvýšenie nezamestnanosti znamená výpadok na zdravotných odvodoch približne o sto miliónov eur. Momentálne už teda poisťovne rátajú s tým, že 50 miliónov do systému nepritečie.
Analytici ministerstva financií však nevidia túto situáciu až tak negatívne. Prečo?
Pretože na to, aby im na papieri vychádzal štátny rozpočet, si musia naprojektovať príjmy tak, aby mali čím kryť plánované výdavky.
Zdravotníctvo tak príde zhruba o 50 miliónov eur iba pre nepriaznivú ekonomickú situáciu?
Možno aj o viac. Pretože ministerstvo zdravotníctva bolo vo výpočtoch viac konzervatívne než zdravotné poisťovne. Dôvodová správa pre programovú vyhlášku uvádza očakávané príjmy podľa ministerstva aj podľa poisťovní. Rozdiel v odhadoch je vo výške 110 miliónov eur.
Čo bude znamenať tento výpadok pre poskytovateľov?
Ak sa potvrdí, že naozaj prídeme o tieto financie pre nepriaznivú ekonomickú situáciu, jednoducho nebudeme môcť poslať sto miliónov eur do sektora. Poisťovne sú tu na to, aby prerozdeľovali zdroje, ale ony ich nedokážu vygenerovať. Výsledok tak bude, že systém zdravotníctva bude o sto miliónov chudobnejší.
Ktorí poskytovatelia zdravotnej starostlivosti konkrétne?
Bohužiaľ, všetci. Naším cieľom je, samozrejme, držať celú sieť poskytovateľov. Nikto nechce, aby skrachoval niektorý zo sektorov poskytovateľov.
Ak sa pozrieme na problém systémovo, čo je potrebné urobiť pre to, aby sa v budúcich rokoch udržala úroveň zdravotnej starostlivosti na aktuálnej úrovni?
Sú minimálne dva spôsoby, ako z tejto situácie von. Jeden je, že sa prijmú zásadné reformy v systéme zdravotníctva. Druhou šancou je masívne využívanie technológií, vďaka čomu budeme schopní s menšími zdrojmi doručiť oveľa viac zdravotnej starostlivosti. Ale predpokladám, že reformy aj nástup technológií budú pomalé v porovnaní s rastúcim dopytom po zdravotnej starostlivosti a systém bude potrebovať ďalšie financie. Teda postupne dôjde k zmene štruktúry výdavkov v celej spoločnosti. Teraz dávame zhruba sedem percent HDP na zdravotníctvo, kým priemer EÚ je okolo desať percent. Slovensko sa bude k tomuto priemeru približovať. Ak politici priznajú, že v zdravotníctve je málo zdrojov, tento rast bude podporený zmenou štruktúry verejných výdavkov. Ak sa verejné výdavky nezvýšia, viac peňazí príde zo súkromných zdrojov. Budeme menej míňať na dovolenky, luxusné tovary a iné statky a oveľa väčší podiel vlastných výdavkov budeme smerovať do zdravotníctva mimo systému verejného zdravotného poistenia. To sa deje už teraz, pretože pacienti platia rôzne poplatky a je ich čoraz viac.
Kedy možno očakávať najväčšie riziko v prípade, že nedôjde k reformám?
Reálne sa tie riziká ukazujú už teraz, len sa to deje pomaly a ticho. Pozrime si rôzne štatistiky hodnotiace kvalitu zdravotníctva, ako napríklad odvrátiteľné úmrtia či priemerná dĺžka života v zdraví. Slovensko sa postupne v rebríčkoch kvality zdravotníctva prepadáva. Nečakajme zlomový moment alebo revolúciu, keď sa systém zdravotníctva nárazovo rozpadne. Realita bude taká, že rok po roku sa ľudia ťažšie dostanú k ambulantnému lekárovi, predĺžia sa čakacie listiny na operácie a celkovo vzniknú v systéme rôzne bariéry, ktoré znížia dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Nepredpokladám, že spoločnosť bude čakať na to, či politici budú schopní nájsť odvahu a riešiť tieto systémové nedostatky alebo nie. Narastie neuspokojený dopyt po zdravotnej starostlivosti a bude sa čoraz viac rozširovať priestor pre súkromný sektor. Ľudia zmenia prístup k financovaniu zdravotnej starostlivosti. Namiesto dovolenky si zaplatia súkromnú kliniku, aby sa dostali na potrebnú operáciu alebo vyšetrenie včas.
Čiže sa bude viac prehlbovať duálny systém, ktorý tu už teraz máme.
Predpokladám, že toto je reálny scenár, ktorý nás čaká. Verejný sektor bude upadať a nebude schopný držať tempo s potrebami pacientov. A tam už bude nastupovať súkromný sektor. Pacienti si radšej zaplatia doplnkové zdravotné poistenie alebo predplatné programy ambulancií.
Ktoré reformy by boli potrebné na zmiernenie tejto situácie?
Jednoznačne posilnenie ambulantného sektora a prevencia. To sú najlacnejšie formy, ako odchytiť ochorenia včas a vyhnúť sa drahej starostlivosti v nemocniciach. A potom, samozrejme, investícia do automatizácie a digitalizácie. Dnes máme ešte stále priestor na to, aby sme technologické riešenia nasadzovali do praxe rýchlejšie a adresnejšie.
Momentálne je politika vlády nastavená opačne a snaží sa čo najviac dotovať ústavnú zdravotnú starostlivosť. Napriek tomu generuje obrovský dlh.
Pozrime sa na Českú republiku. Má dvakrát toľko obyvateľov ako Slovensko a takmer rovnaký počet nemocníc ako my. Je potrebné, aby sa vláda pozrela na organizáciu ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Prečo s tým štát nič nerobí?
Pretože jeho primárnym cieľom je sanovať verejné inštitúcie – štátne nemocnice, aby nevytvárali dlh. Myslím, že sa na to štát pozerá primárne z ekonomického hľadiska, nie z toho systémového. Navyše, ak by sme naozaj chceli pristúpiť k systémovým riešeniam, podpora a rozvoj ambulantného sektora je beh na dlhé trate, ktoré prevyšujú volebné obdobie. Čo nie je pre politikov atraktívne. Rovnako každá vláda má iné preferencie pri riešení problémov v systéme, a preto nám chýba kontinuita v zavádzaní systémových zmien.
Spoločným cieľom by však malo byť zdravie obyvateľov, pretože chorí ľudia, ktorí sa nemôžu dostať k lekárovi, prestanú byť ekonomicky aktívni a nebudú prinášať žiadnu hodnotu pre spoločnosť.
Jednoznačne je to problém, ktorý je oveľa väčší než problém systému zdravotníctva. Pretože táto téma je prepojená aj so sociálnou politikou. Politickým problémom to začne byť reálne až vtedy, ak to prerastie do sociálneho problému.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
