O hodinu neskôr sa rozleteli dvere urgentu. V nich stál muž v dlhom kabáte. Neprišiel však len minister, za ním vstúpil aj samotný premiér.
FEJTÓN
Na urgentnom príjme bola noc pred Vianocami tento rok mimoriadne rušná. Lekári, ktorí zostali po hromadných výpovediach kolegov v nemocniciach, ledva držali krok s pacientmi. Vysoký počet kolapsov, stavy kompenzovanej cukrovky, zápaly, žlčníkové pankreatitídy. Všetko to padalo na plecia vyčerpaného personálu. Medzi pacientmi bol aj kompletný starosta z Očovej, ktorému sa po sviatočnom prejedaní zvýšil tlak. Vedľa neho mladá mamička, postaršia poslankyňa europarlamentu s malou dcérkou, ktorú chytila horúčka po sánkovačku bez čiapky. Na chodbe sedel predseda parlamentnej strany Diabetik, ktorému sa dramaticky zvýšil cukor po tom, ako neodolal vanilkovým rožkom a fľaške Fernetu.
Na chodbe sa ozýval tlmený bzukot televízora so správami o kríze v zdravotníctve. Tentoraz však jeden z pacientov, ten z Očovej, zvýšil zvuk. Premiér vystúpil s prekvapivým vyhlásením, ozýval sa hlas moderátora. Tvrdí, že vláda sa situáciou zaoberá a požiadal ministra zdravotníctva, aby Vianoce strávil v prvej línii. Minister má dnes večer osobne navštíviť najvyťaženejší urgent v krajine. Lekári a sestry si vymenili pohľady. To bude určite nejaké divadlo pre médiá, zamrmlal jeden z nich, ale nikto nemal čas sa tým zaoberať.
O hodinu neskôr sa rozleteli dvere urgentu. V nich stál muž v dlhom kabáte. Neprišiel však len minister, za ním vstúpil aj samotný premiér. Všetci na chvíľu zmeraveli, dokonca aj pacienti. Premiér pôsobil unavene, ale vážne. „Prišli sme, aby sme pochopili, čo tu reálne prežívate“, povedal.
Personál ich rýchlo oboznámil s realitou. Nedostatok lekárov, nekonečné zmeny, vyhorenie a pacienti, ktorí na nich hádžu všetku vinu. Minister sa tváril rozpačito, no premiér si sadol vedľa jednej z vyčerpaných sestier. „Nemáme čarovné riešenia“, povedal potichu. „Ale dnes to s vami vydržíme. Aspoň dnes“, dodal. Noc pokračovala v hektickom tempe. Minister lekár sa pokúšal pomôcť, no viac prekážal, než pomáhal. Premiér sa ukázal byť prekvapivo šikovný. Pomohol pacientovi z Očovej s infúziou, podal mamičke deku a dokonca asistoval pri stabilizácii predsedu strany so žlčníkovým záchvatom.
A potom to prišlo. Stalo sa to tesne pred svitaním. Dvere sa znovu otvorili. Do miestnosti vošiel muž v červenom kabáte s bielou bradou a veľkým kufríkom. To musí byť vtip, zašepkala jedna zo sestier. Ježiško. Muž sa usmial. „Priznávam, nie som skutočný Ježiško, som doktor Krajčík. Dnes som sa rozhodol vrátiť, aby som pomohol. Viete prečo? Pretože Vianoce nie sú o darčekoch, ale o tom, aby sme si pomáhali“, prehovoril hlbokým hlasom, ktorý umlčal miestnosť. „Koľkí z vás si dnes zničili zdravie svojou vlastnou nezodpovednosťou? A koľkí sú tu, pretože systém, ktorý ich mal chrániť, zlyhal?“, spýtal sa.
Ježiško sa obrátil k ministrovi a premiérovi, ktorí stáli pri dverách. „Vianoce sú o daroch, ale vy ste svoj už dostali- moc a dôveru ľudí. Čo ste s tým urobili?“, spýtal sa hromovým hlasom. Miestnosť stíchla. Minister sa zdal byť zaskočený, no pokúsil sa odpovedať. „Robíme, čo môžeme, ale situácia je komplikovaná“, povedal.
Ježiško naňho uprene hľadel. „Komplikovaná? A čo títo ľudia? Ich životy sú pre vás len štatistiky. Viete, čo je skutočný trest? Vidieť, ako vaša nečinnosť zabíja“, povedal.
Krajčík sa pustil do práce. Kontroloval tlaky, rozdával lieky, vtipkoval s pacientmi a keď všetko utíchlo, obrátil sa k premiérovi a ministrovi. „Zahoďte spory. Vy dvaja tu dnes nie ste náhodou. Zdravie tejto krajiny je vo vašich rukách. Ak chcete, aby tu raz nemuseli nosiť Ježiška na pohotovosť, začnite konať. Títo ľudia tu vám už viac nemajú čo dať“, dodal.
Premiér na chvíľu stíchol, potom sa obrátil k ministrovi. „Pán minister, myslím, že je čas, aby sme urobili viac, než len slová. Ak to nezvládneme, ďalší rok, budeme možno tými pacientmi my. Nariaďujem vám, splňte do bodky všetky požiadavky odborárov…. radšej…,“ dodal.
