Cievna mozgová príhoda prichádza náhle a bez varovania. O živote človeka rozhodujú doslova minúty. Lekári dnes už dokážu mnohým pacientom zachrániť život, otázkou však zostáva, čo nasleduje potom. O tom, čo čaká pacienta po prepustení z nemocnice, prečo je rehabilitácia dôležitá a aké sú moderné možnosti liečby, sme hovorili s primárkou špecializovanej nemocnice Vitalita v Lehniciach MUDr. Katarínou Grebečiovou.
Lekári zachránia človeku život a potom sa zvyčajne stratí v systéme, kde si musí s následkami mozgovej príhody poradiť sám. Je to tak?
Žiaľ, stáva sa aj to, že pacienta po neúspešnom pokuse zabezpečiť mu preklad na rehabilitačné oddelenie nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný, do špecializovaného neurorehabilitačného pracoviska alebo na oddelenie dlhodobo chorých jednoducho prepustia domov. Lekár zavolá sanitku, tá pacienta odvezie a vysadí pred dverami. Ďalej sa už oňho nikto nestará. Žiaľ, aj takéto prípady sa stávajú.
Ako by to malo vyzerať v ideálnom svete?
Rehabilitácia je nevyhnutná a začína sa v podstate už na akútnom lôžku, na neurologickej jednotke intenzívnej starostlivosti, hneď po stabilizácii životných funkcií pacienta. K jeho lôžku prichádza fyzioterapeut a začína s rehabilitáciou. Tá pomáha predchádzať vzniku dekubitov, ale aj ďalším komplikáciám, ktoré by mohli zhoršiť stav pacienta. Predovšetkým sa ovplyvňuje svalový tonus a predchádza sa vzniku kontraktúr. Následne prichádza vertikalizácia, teda postupné posadenie, postavenie a rozchodenie pacienta.
Keď rehabilitácia pomáha, prečo nie je presun pacientov do rehabilitačných centier automatický? Veď aj Svetová zdravotnícka organizácia vyzýva, aby sa rehabilitácia stala súčasťou následnej zdravotnej starostlivosti.
Musím povedať, že akútnu fázu rehabilitácie máme na Slovensku zvládnutú dobre. Problém nastáva neskôr, najmä pri pacientoch v ťažšom stave alebo pri imobilných pacientoch. Väčšina nemocníc totiž nemá rehabilitačné oddelenie, takže pacienta nemajú kam preložiť v rámci nemocnice. Aby ho mohli prijať špecializované neurorehabilitačné centrá, musí byť v určitom, obrazne povedané, spôsobilom stave, aby zvládol intenzívnu rehabilitáciu. Pacientov, ktorých zdravotný stav je horší, však, žiaľ, nemáme kam umiestniť.
Podľa niektorých údajov by malo v následnej rehabilitácii pokračovať až 30 percent pacientov, v skutočnosti ju však podstúpia len približne štyri percentá. Prečo?
Aj ja si kladiem túto otázku. Každý pacient po cievnej mozgovej príhode by mal absolvovať rehabilitáciu, pretože uňho zvyčajne zostáva väčší či menší funkčný deficit. Problémom sú najmä ťažkí pacienti, ktorí môžu mať zavedenú napríklad nazogastrickú sondu alebo sú vyživovaní priamo do žalúdka. Týchto pacientov systém vôbec nezohľadňuje a žiadne rehabilitačné pracovisko ich nechce prijať.
Ak sa k vám pacient dostane napríklad na invalidnom vozíku, stáva sa, že odchádza po vlastných?
Áno, našťastie často. U nás môže byť pacient hospitalizovaný tri mesiace a približne 80 percent z nich sa nám podarí aspoň postaviť na nohy. S chôdzou je to už ťažšie. Nie každý pacient začne chodiť, ale minimálne sa nám často podarí dosiahnuť, aby sa postavil, dokázal sa sám najesť a napiť.
Často sa o vás hovorí ako o telocvikároch. Čo všetko obnáša práca rehabilitačného lekára?
Sme štandardné oddelenie a prijímame pacientov, zvyčajne vo veku 65 rokov a viac. Mnohí majú aj ďalšie ochorenia, preto musíme sledovať ich krvný tlak a glykémiu. Môžu sa u nich vyskytnúť komplikácie, napríklad infekcie dýchacích ciest či zápaly močových ciest. To všetko musíme sledovať podobne ako lekári na geriatrickom alebo internom oddelení. Pacienti môžu mať aj opakované cievne mozgové príhody. Naša práca teda rozhodne nie je iba o tom, že s pacientom „cvičíme“ a sme len „telocvikári“.
Veľmi dôležitý je v mnohých prípadoch aj logopéd. O tom sa tiež často nehovorí.
Každé neurorehabilitačné centrum má špecializovaný tím, do ktorého patrí lekár, fyzioterapeut, ergoterapeut, logopéd aj psychológ. Ergoterapeut sa zameriava na nácvik jemnej motoriky a pomáha pacientovi znovu sa naučiť bežné činnosti, napríklad umývanie, česanie či jedenie. Logopéd pomáha pacientom, ktorí po cievnej mozgovej príhode stratia schopnosť hovoriť, nevedia si spomenúť na slová alebo sa nedokážu vyjadriť. Dôležitou súčasťou tímu je aj psychológ. Minimálne 30 percent pacientov po cievnej mozgovej príhode má depresiu, stráca záujem o činnosti a môžu sa u nich objaviť aj samovražedné myšlienky.
Ak pacient po prepustení z nemocnice nenastúpi hneď na následnú rehabilitáciu, pretože si podľa príbuzných potrebuje najprv oddýchnuť a začať s ňou až neskôr, je to zbytočná strata času?
V tomto prípade určite áno. S rehabilitáciou treba začať čo najskôr a plynulo v nej pokračovať. Ako som spomínala, začína sa už na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení. Mozog má najväčšiu regeneračnú schopnosť v prvých troch mesiacoch po cievnej mozgovej príhode. Ak teda pacient zostane mesiac doma bez rehabilitácie, stráca tretinu tohto obdobia.
Strácať čas by nemal žiadny pacient, ale najmä nie mladí ľudia. Mozgová príhoda totiž nepostihuje len starších. Môže sa mladý človek vďaka rehabilitácii plne vrátiť do života?
Žiaľ, cievna mozgová príhoda postihuje čoraz mladších ľudí. Bežne máme na oddelení pacientov okolo štyridsiatky. Návrat do života závisí od typu postihnutia aj od rýchlosti poskytnutia lekárskej pomoci. Ideálne je, ak sa pacientovi podarí podať trombolytickú liečbu do 90 minút. Pri nej sa do žily podávajú lieky, ktoré rozpúšťajú krvnú zrazeninu. Liečbu treba podať najneskôr do štyroch a pol hodiny od vzniku príznakov.
Aj u štyridsiatnikov?
Áno, ale u nich sa môžeme stretnúť aj s hemoragickými mozgovými príhodami, pri ktorých dochádza ku krvácaniu do mozgového tkaniva. Príčinou môže byť vysoký krvný tlak alebo prasknutie vrodenej cievnej aneuryzmy, o ktorej človek dovtedy nevedel. Príhoda tak môže prísť úplne nečakane. Pacienta začne bolieť hlava, odpadne a dôjde ku krvácaniu do mozgu. Takéto prípady bývajú zvyčajne ťažšie. Ak pacient prežije, často musí podstúpiť aj kraniektómiu, pri ktorej sa odstráni časť lebečnej kosti. Pribúdajú komplikácie a priebeh ochorenia býva závažnejší.
Čo ak rehabilitácia trvá aj dva mesiace a pacient má pocit, že sa nikam neposúva? Ako ho motivujete?
V takom prípade nastupuje psychologička. Máme kurzy, na ktorých sa učíme, ako pacienta motivovať a ako s ním komunikovať. Niektorým pomôže, keď im trochu s láskou „vynadáte“ a začnú spolupracovať. Sú však aj takí, ktorým by takýto prístup uškodil. Mohli by sa zablokovať a prestať spolupracovať úplne. Máme však skvelú psychologičku, ktorá to výborne zvláda.
Pri rehabilitácii sa ide aj cez bolesť, alebo by cvičenie nemalo bolieť?
Závisí to od pacienta. Niekedy musíme pracovať aj napriek bolesti, ale nie u každého. Pacienti často trpia spasticitou, pri ktorej sú svaly stuhnuté. Je potrebné ich postupne rozcvičiť, čo býva bolestivé.
Dnes už pri rehabilitácii pomáhajú aj robotické prístroje. Hradia ich zdravotné poisťovne?
Robotická rehabilitácia sa čoraz viac presadzuje a má veľký význam. Veľmi užitočné sú prístroje na vertikalizáciu, teda na postupné postavenie pacienta, ako aj zariadenia na nácvik chôdze. Existujú aj prístroje zamerané na zlepšenie hybnosti hornej končatiny. Zariadenia na nácvik chôdze sú výborné. Pacienta upevníme do popruhov, umiestnime ho nad bežiaci pás a prístroj mu pomáha simulovať chôdzu. Aj pacient, ktorý nedokáže chodiť samostatne, tak môže vykonávať pohyby podobné chôdzi. Hoci pohyb zabezpečuje robot, mozog ho vníma. Opakovanie pohybu stimuluje nervové bunky a pomáha upevňovať pohybové vzorce v mozgu, čím sa môže zlepšovať chôdza. Robotická liečba má obrovský potenciál, žiaľ, nie je však hradená z verejného zdravotného poistenia. Pacienti si ju musia platiť sami.
Podľa čoho sa rozhoduje, kto by mal začať s následnou rehabilitačnou liečbou okamžite?
O tejto možnosti by mal pacienta a jeho príbuzných informovať ošetrujúci lekár. Prečo to mnohí nerobia, neviem. Niekedy si potrebné informácie vyhľadá rodina na internete. Zdravotné poisťovne potom určujú dĺžku hospitalizácie, ktorá môže trvať niekoľko týždňov až tri mesiace. Za tri mesiace dokážeme s pacientom urobiť veľa. Ak sa vďaka rehabilitácii vráti do bežného života, je to prínos nielen preňho, ale aj pre spoločnosť a ekonomiku.
Čo by ste osobne zmenili?
Určite by som zlepšila informovanosť a viac upozorňovala na prevenciu, aby bolo cievnych mozgových príhod čo najmenej. Akútna liečba v nemocniciach je u nás na vysokej úrovni, no ošetrujúci personál by mal viac dbať na informovanie pacientov o možnostiach následnej rehabilitácie, aby sa k nám dostali. Určite by som tiež zaviedla viac robotických technológií. Dúfam, že nás v tomto vypočujú aj na ministerstve, pretože robotická liečba má obrovský potenciál a veľkú budúcnosť.
29. októbra je Svetový deň cievnej mozgovej príhody. V tento deň sa koná aj Beh neporazených. O aké podujatie ide?
Beh organizuje naša bývalá pacientka, ktorá prekonala cievnu mozgovú príhodu ako 28-ročná. Mala poruchu reči, dokázala vydávať len zvuky a bola ochrnutá na polovici tela. Podarilo sa jej však znovu sa rozchodiť a dnes krásne rozpráva. Nikto by nepovedal, že prekonala mozgovú príhodu. Založila stránku porážka.sk a organizuje tento beh, na ktorom sa zúčastňujeme aj my, jej bývalí liečitelia.
Máte tri malé deti. Ako sa mladá žena dostane k povolaniu, ktoré pre lekárov nie je veľmi lukratívne?
K rehabilitácii som sa dostala zo zdravotných dôvodov. V detstve mi hrozilo, že zostanem na invalidnom vozíku, ale statočne s tým bojujem. Nie je to môj prvý primariát. Na predchádzajúcom pracovisku som však do značnej miery vyhorela a začala som hľadať niečo zmysluplnejšie.
Dá sa to zvládnuť pri troch malých deťoch? Čo vás poháňa vpred?
Často je to veľká „sranda“ a poriadny kolotoč, ale táto práca ma napĺňa. A ako vypínam? Mám deti, dvoch psov, s ktorými chodím na prechádzky, a pravidelne cvičím.
Čo by ste odkázali človeku, ktorý má pocit, že jeho život sa po mozgovej príhode skončil?
Pacientom zvyknem otvorene hovoriť, že je to beh na dlhé trate. Regenerácia a rekonvalescencia si vyžadujú čas, ale určite to nie je beznádejné. Ubezpečujem ich, že sú v dobrých rukách a že urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme im pomohli vrátiť sa späť do života.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
