Bezpečnosť štátu je základným pilierom, bez ktorého nemôže fungovať žiadna moderná spoločnosť, pretože priamo podmieňuje prežitie národa, ochranu občanov a hospodárskych priorít. Ak štát nedokáže zaistiť svoju bezpečnosť, stráca suverenitu a schopnosť garantovať akékoľvek iné práva.
Fungovanie kritickej infraštruktúry je nevyhnutné, napríklad zdravý integrovaný záchranný systém dokáže v prípade núdze, rýchlo minimalizovať straty na životoch a majetku. Dôležitá je schopnosť odolať záťaži, mobilizovať zdroje a schopnosť reakcie. Bezpečnosť posádok a plynulý chod záchrannej zdravotnej služby by mala byť priorita.
Agresívni pacienti a ich príbuzní, často pod vplyvom alkoholu, návykových látok, v akútnom psychotickom stave, alebo pod vplyvom extrémneho stresu a frustrácie, rovnako ako útoky v rizikových lokalitách, zásahy v nebezpečných štvrtiach – no go zónach, sociálne vylúčených komunitách, v oblastiach nepokojov, alebo pri nedostupnosti polície narúšajú kontinuitu poskytovania starostlivosti iným ľuďom v tiesni.
Podobný efekt majú aj útoky nezabezpečených zvierat, nerešpektovanie práva prednostnej jazdy, zneužívanie a preťažovanie liniek tiesňového volania 155/112 neopodstatnenými telefonátmi.
Nestabilita pracovného prostredia záchranárov, s paralýzou centrálneho riadenia, zvyšuje fluktuáciu personálu a rovnako ako roky neriešené útoky na personál, vedie k práci pod tlakom, chronickej únave, syndrómom vyhorenia, čo na konci dňa môže zvyšovať chybovosť a spomaľovať reakčné časy.
Prežitie záchranného zdravotného systému bude závisieť od schopnosti adaptácie, kapacity prekonfigurovať vlastnú štruktúru a procesy, bez toho, aby došlo k celkovému kolapsu, či od reziliencie, schopnosti zvládnuť neočakávané situácie. Príliš chaotický systém časom stratí svoju integritu. Na rozdiel od izolovanej chyby, ktorá sa dá ľahko napraviť, reťazenie chýb mení celú trajektóriu smerovania a často vedie k fatálnemu zlyhaniu.
Zdravotnícky pracovník nie je povinný poskytnúť zdravotnú starostlivosť, ak by tým bezprostredne ohrozil svoj vlastný život alebo zdravie. Ak pacient vykazuje fyzickú agresivitu a priamo ohrozuje personál, je legitímne prerušiť prácu a privolať pomoc. Ak dôjde k priamemu fyzickému útoku, zdravotník sa môže brániť v zmysle Trestného zákona.
Zdravotnícki pracovníci majú naviac pri výkone svojho povolania štatút chránenej osoby, útok na nich sa trestá podstatne prísnejšími trestnými sadzbami. Agresivita pacienta tvorí objektívnu prekážku, kedy výkon práce nie je fyzicky možný, bez porušenia pravidiel bezpečnosti prevádzky samotným pracovníkom.
Hoci sa postavenie obetí trestných činov pomaly zlepšuje, legislatíva a prax stále dobiehajú proces formovania práv obvinených. Práva obvinených sú veľmi presne a striktne definované, ak sa porušia, celý proces môže spadnúť v dôsledku procesnej chyby. Práva obetí mali v minulosti skôr deklaratívny charakter, pričom chýbali mechanizmy na ich vynucovanie v praxi.
Metódou riadenia nemôže byť alibizmus, neustále hľadanie výhovoriek a spôsobov, ako sa zbaviť zodpovednosti a preniesť ju na niekoho iného. Rozhodovanie sa spomaľuje, ak sa presúva z komisie na komisiu, čaká sa na ďalšie a ďalšie schvaľovanie, len aby nikto nemal na papieri svoj podpis pod finálnym verdiktom.
Možnosť je upraviť legislatívu tak, aby sa dala implementovať v praxi, prijaté zákony dodržiavať a ich dodržiavanie vymáhať. Požitie alkoholu a návykových látok pred dopravnou nehodou sa tiež nepovažuje za poľahčujúcu okolnosť.
Absencia „záchytiek“ nie je len o bezpečnosti zdravotníckeho personálu, ale aj o garancii dostupnosti záchrannej zdravotnej služby pre pacientov v kritickom stave a o blokovaní poskytovania adekvátnej starostlivosti pre všetky vekové skupiny.
Autorka je podpredsedníčka Zoo ZZS Bratislava, prezidentka Rescue Service Continuity o. z.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
