Kým súkromní poskytovatelia nesú podnikateľské riziko, štátne nemocnice sa môžu spoliehať na opakované oddlžovanie. Odborníci hovoria, čo treba zmeniť
Slovo „zisk“ v slovenskom zdravotníctve vyvoláva pohoršenie, slovo „strata“ len pokrčenie pliec. Pritom zisk je pre súkromnú ambulanciu podmienkou prežitia a strata štátnej nemocnice je účet, ktorý zaplatíme všetci. Dnes z daní, zajtra z peňazí našich detí. Ekonóm, ambulantná lekárka, investičný analytik a zástupkyňa dodávateľov zdravotníckych pomôcok hľadali odpoveď na otázku, kto v systéme zarába a kto platí.
V diskusii na konferencii Zdravotnícky manažment 2026 vystúpili ekonóm Peter Pažitný, prezidentka Zväzu ambulantných poskytovateľov a lekárka s vlastnou ambulanciou MUDr. Jaroslava Orosová, investičný manažér Penta Investments Martin Krchňavý a výkonná riaditeľka asociácie dodávateľov zdravotníckych pomôcok SK+MED Katarína Danková.
Lekár ako podnikateľ
Každý lekár s vlastnou praxou je dnes podnikateľ. Peter Pažitný to nedávno vysvetľoval osemnástim začínajúcim lekárom na stretnutí programu pre mladých lekárov, ktorý vznikol aj v spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom. „Viem, že sa to lekárom ťažko počúva. Ale máte a znášate podnikateľské riziko,“ uviedol.
Lekár v ambulancii podľa neho zastáva tri funkcie naraz. Je vlastník, manažér a až v tretom rade klinický expert. Lekárske fakulty ho pritom pripravujú len na tú poslednú úlohu. O výnosoch, nákladoch, cash-flow či o tom, ako oddeliť peniaze ambulancie od vlastných, sa medici dozvedia počas štúdia minimum.
„Bola to škola pokus–omyl. Cítila som sa ako sám vojak v poli. Súkromného poskytovateľa v ambulancii nekryje žiadne ekonomické oddelenie ani riaditeľstvo. A pre zdravotnú poisťovňu ste najslabším článkom. S vami prvými sa pôjdu sporiť a vám prvým budú škrtať výkony,“ upozornila Jaroslava Orosová na riziká, s ktorými sa ambulantní lekári v praxi stretávajú.
Aj preto sa rozhodla vstúpiť do jedného zo stavovských združení, ktoré dnes vedie. Hľadala oporu, ktorú dovtedy nemala. Jej skúsenosť ukazuje, že lekár s vlastnou praxou nesie podnikateľské riziko sám, a preto musí rozumieť číslam rovnako dobre ako medicíne.
Problémom je strata
Diskusie o tom, aký vysoký by mal byť zisk v zdravotníctve a či ho regulovať, sa vedú roky. Jaroslava Orosová ich však vyvracia. „Nielen v ambulancii, ale všade je problémom strata, nie zisk. Zisk je žiaduci prvok,“ pripomína.
Pre malú ambulanciu je pritom zisk jediným zdrojom rozvoja, rozšírenia prevádzky aj rezerv. Platí to najmä pre špecializované ambulancie, ktoré nedostávajú kapitačné platby. Špecialista totiž zarába, len kým ordinuje. Keď na mesiac či tri ochorie, príjmy sa mu zastavia, no mzdy sestier, nájom a ďalšie náklady bežia ďalej. „Pre nás je zisk otázkou prežitia. Ambulancia, ktorá netvorí zisk, nemôže dlhodobo prežiť,“ dodáva lekárka.
Morálna dilema
Na otázku či je zisk morálny, investičný manažér Martin Krchňavý reaguje, že účtovne je zisk jednoducho zisk. Pre debatu je však dôležité, odkiaľ pramení. Či z výšky úhrad, alebo z efektívnejšieho hospodárenia. Efektivita má pritom jasnú hranicu, ktorou je garantovaná kvalita a bezpečnosť pacienta. Ak sú tieto podmienky dodržané, je na poskytovateľovi, ako hospodárne ich dosiahne. Pri úhradách by však nemali existovať neodôvodnené rozdiely medzi poskytovateľmi, ktorí robia a poskytujú to isté.
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) v posledných rokoch napríklad porovnáva úhrady nemocníc s ich produkciou, meranou cez case-mix a ďalšie ukazovatele. Z porovnaní vyplýva, že niektoré nemocnice či skupiny nemocníc dostávajú v určitých poisťovniach vyššie úhrady, než by zodpovedalo objemu a náročnosti ich výkonov.
V tejto súvislosti sa často spomína krížové vlastníctvo. Skupina Penta vlastní zdravotnú poisťovňu Dôvera aj sieť nemocníc Penta Hospitals, čo vyvoláva podozrenie, že poisťovňa môže vlastné nemocnice zvýhodňovať.
ÚDZS však opakovane upozornil na to, že štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa zvýhodňuje nemocnice skupiny Agel. Naopak, Súkromná zdravotná poisťovňa Dôvera najštedrejšie platí veľké štátne nemocnice.
Otázka, ktorá sa vo verejnej debate často objavuje znie, či môžu subjekty v zdravotníctve zarábať na odvodoch. Peter Pažitný odpovedá rozlíšením dvoch funkcií systému. Prvou je zhromažďovanie zdrojov. Slovensko sa rozhodlo, že zdroje do zdravotníctva bude zbierať cez pluralitné zdravotné poistenie, a nie cez dane. Nárok na úhradu zo zdravotného poistenia je zakódovaný aj v ústave. Peniaze z odvodov a platby štátu za jeho poistencov sa v poisťovniach rizikovo prerozdeľujú a vytvárajú objem zdrojov pre všetkých poskytovateľov.
Každý, kto dostane peniaze od poisťovne, či už všeobecný lekár, laboratórium, lekáreň či nemocnica, a hospodári s nimi efektívne, tvorí zisk z odvodov. „Takto sme sa dohodli. Je to spoločenský konsenzus,“ hovorí P. Pažitný. Keby Slovensko financovalo zdravotníctvo z daní ako Taliansko či Veľká Británia, poskytovatelia by tvorili zisk z daní. V holandskom modeli by to bolo z povinného poistného.
Spôsob, akým štát peniaze vyberá, je len technická voľba. Na podstate zisku nemení nič. Je to podľa slov analytika odmena za starostlivosť poskytnutú efektívnejšie, ako bola zaplatená. „Kto teda tvrdí, že zarábať na odvodoch je nemorálne, v skutočnosti nespochybňuje zisk, ale celý spôsob financovania, na ktorom sme sa ako spoločnosť dohodli,“ podotýka P. Pažitný.
Kto koľko zarába
Koľko sa teda v slovenskom zdravotníctve naozaj zarába? Súkromní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti dosiahli v roku 2024 prevádzkový zisk približne 660 miliónov eur z tržieb okolo 3,5 miliardy eur, teda prevádzkovú maržu 18 až 19 percent. Vyplýva to z analýzy verejných účtovných závierok takmer 7 000 poskytovateľov, ktorú M. Krchňavý prezentoval za Penta Investments. Do zdravotníctva v tom roku prišlo približne osem miliárd eur. Takto sa rozdelili:
| Kam smerovali peniaze | Objem (mld. €) |
| Štátni poskytovatelia (najmä štátne nemocnice, menšia časť záchranky) | 2,5 |
| Lieky a zdravotnícke pomôcky (súkromné firmy) | 2,0 |
| Malé súkromné ambulancie | 1,5 |
| Súkromné nemocnice | 1,0 |
| Polikliniky a centrá jednodňovej starostlivosti | 0,5 |
| Diagnostika, kúpele a súkromné záchranky | 0,5 |
| Spolu | 8,0 |
Ziskovosť sa medzi segmentmi výrazne líši. Najvyššiu maržu, okolo 33 percent, vykazujú malé ambulancie. Toto číslo však treba čítať opatrne, pretože mnohí lekári si ako konatelia vyplácajú nízku alebo žiadnu mzdu, takže zisk ambulancie de facto nahrádza ich príjem.
Ambulantná lekárka a prezidentka ZAP J. Orosová to potvrdzuje. V ambulancii zvyčajne pracujú aspoň dvaja atestovaní lekári s 10 až 15 rokmi praxe. „Keby si konateľ vyplácal mzdu na úrovni mzdy lekára v nemocnici, netvoril by zisk, ale stratu,“ pripomína rozdiely v segmentoch.
Na opačnom konci sú súkromné nemocnice so ziskovosťou okolo 4 percent. Podľa M. Krchňavého je to veľký problém, pretože nemocnice sú kapitálovo najnáročnejší segment. „Štvorpercentná marža nestačí ani na obnovu existujúcej infraštruktúry, o rozvoji nehovoriac. To je dôvod, prečo mnohé nemocnice na Slovensku vyzerajú tak, ako vyzerajú,“ hovorí M. Krchňavý s tým, že nové budovy či rekonštrukcie boli zväčša financované z európskych peňazí.
Prečo je zisk kontroverzný
Prečo verejnosť poburuje zisk, no strata necháva väčšinu ľudí chladnými? Peter Pažitný má na to ako ekonóm jasný pohľad. Rozumie, že mnohí si pod slovom zisk predstavia niečo hanlivé či neetické. V ekonómii je to však obyčajný rozdiel medzi výnosmi a nákladmi a zároveň základný motor každého podnikania. „Zisk je odmena za riziko, za to, že som sa rozhodol podnikať,“ vysvetľuje.
Najlepšie to podľa neho ilustrujú práve mladí lekári, ktorí mohli zostať pracovať v nemocnici s istou výplatou, no rozhodli sa ísť do rizika. Bežnou praxou je, že si vezmú úver ako štartovací kapitál a otvoria vlastnú ambulanciu. Robia to v presvedčení, že sa im to napokon oplatí. Rovnako uvažuje každý, kto do zdravotníctva vkladá vlastné peniaze, či už ide o farmaceutickú firmu, laboratórium či súkromnú nemocnicu.
Rodič, ktorý vždy zaplatí
Inak je to však so štátnymi zariadeniami. Fungujú v režime, ktorý maďarský ekonóm János Kornai v 70. rokoch nazval mäkké rozpočtové obmedzenie a ktorým opísal fungovanie socializmu. Jeho teória hovorí o tom, že v systéme existuje „rodič“, ktorý je kedykoľvek pripravený zaplatiť dlh svojho dieťaťa.
Štátna nemocnica uvažuje rovnako. Vždy môže byť v strate, pretože ministerstvo zdravotníctva ju aj tak oddlží. Aktuálne sa hovorí o oddlžení nemocníc na úrovni 1,6 miliardy eur. „Keď stratu dosiahnem ja ako súkromník, prídem o svoje peniaze. Keď ju dosiahne štátna nemocnica, sú to peniaze každého z nás, z našich daní. V horšom prípade peniaze našich detí, lebo aj na to si musíme požičať,“ upozorňuje P. Pažitný.
Jaroslava Orosová dopĺňa druhú stranu rovnice. Súkromné ambulancie hospodária efektívne, riadne zdaňujú zisk a sú veľkým zamestnávateľom. Na daniach a odvodoch podľa jej hrubého odhadu vracajú štátu okolo pol miliardy eur ročne. A tieto peniaze štát rovnako môže využiť napríklad aj na oddlženie štátnych nemocníc. „A my sa na ambulancie a ich zisky pozeráme ako na hriešnikov v porovnaní s tými, ktorí vytvárajú dlh,“ hovorí lekárka.
Slamený panák
Investičný manažér M. Krchňavý za náladou voči zisku vidí dlhoročnú prácu časti odborárov a politikov, ktorí príčiny problémov štátnych nemocníc hľadajú inde. „Je oveľa jednoduchšie nájsť si slameného panáka, ako si vyhrnúť rukávy a riešiť efektivitu štátnych nemocníc. Je to zložitý a bolestivý problém, do ktorého sa nikomu nechce,“ tvrdí.
Tento naratív podľa neho vyvráti jednoduché porovnanie. Zdravotné poisťovne, ktorých zisk je regulovaný, zarobia ročne najviac okolo 40 miliónov eur. Všetky súkromné nemocnice spolu dosahujú zisk približne 80 miliónov eur. Terče kritiky teda dohromady vytvárajú zhruba 120 miliónov eur zisku. Štátne nemocnice pritom len za minulý rok vykazovali prevádzkovú stratu 350 až 400 miliónov eur.
Aj keby súkromné poisťovne a nemocnice zmizli a celý ich zisk dostali štátne nemocnice, tie by stále vytvárali stratu v stovkách miliónov eur.
Prečo však na dlhu záleží, ak štátne nemocnice pacientov napriek nemu vždy ošetria? Strata je podľa M. Krchňavého len dodatočná forma financovania zo štátneho rozpočtu a znak neefektivity. Za 350 až 400 miliónov eur ročne by si štát mohol kúpiť niečo iné alebo napríklad znížiť sadzbu DPH o jeden percentuálny bod.
Dodatočné financovanie či oddlžovanie štátnych nemocníc politici často bránia tým, že štát ako vlastník má rovnaké právo dofinancovať svoje nemocnice ako ktorýkoľvek súkromný majiteľ. M. Krchňavý v tom však vidí zásadný rozdiel. Kým súkromník kryje stratu z vlastného vrecka, štát oddlžuje z peňazí všetkých daňových poplatníkov.
Dlh má konkrétnych veriteľov
Strata štátnych nemocníc však nie je len abstraktné číslo v rozpočte. Kým ju štát raz za niekoľko rokov vyrovná oddlžením, nesú ju na svojich pleciach tí, ktorým nemocnice neplatia faktúry. Medzi najväčších patria dodávatelia zdravotníckych pomôcok.
Ich existenčným problémom sú však pohľadávky. Členovia asociácie SK+MED evidovali v čase diskusie pohľadávky vo výške 143 miliónov eur, z toho 80 percent po splatnosti. „U nás sa o zisku hovoriť nedá,“ hovorí výkonná riaditeľka SK+MED Katarína Danková.
Podľa kvartálnych údajov asociácie čakajú dodávatelia na úhradu faktúry v priemere 168 dní po splatnosti. Pri niektorých univerzitných nemocniciach je to až 250 dní, menšie nemocnice platia rýchlejšie. Univerzitné nemocnice tvoria až tri štvrtiny všetkých pohľadávok, zatiaľ čo pri súkromných nemocniciach sú pohľadávky minimálne. Európska smernica o oneskorených platbách pritom požaduje, aby sa doba úhrady priblížila k 60 dňom.
Asociácia sleduje platobnú disciplínu nemocníc už vyše 15 rokov. Spolu so Sociálnou poisťovňou patria jej členovia dlhodobo k najväčším veriteľom štátnych nemocníc.
Firmy si požičiavajú, aby prežili
Dodávateľ pritom musí načas platiť mzdy, odvody aj DPH, no nemocnica mu za tovar zaplatí o pol roka. Najmä menší slovenskí výrobcovia a distribútori si preto berú úvery a platia z nich úroky. Vlny zadlžovania a oddlžovania sa opakujú už 15 až 20 rokov, takže niektoré firmy s ďalším oddlžením rovno počítajú. Sektor by však potreboval predvídateľnosť, ktorú očakávajú aj zahraniční investori a veľké korporácie.
Katarína Danková zdôrazňuje, že zdravotnícke pomôcky sprevádzajú pacienta od narodenia cez diagnostiku a operácie až po následnú starostlivosť. V systéme, kde nefungujú základné podnikateľské pravidlá, nemožno ich dostupnosť garantovať donekonečna. Viac investícií do inovatívnych pomôcok a diagnostiky by pritom mohlo zlepšiť záchyt chorôb. Pacienti by neprichádzali v terminálnych štádiách a systém by ušetril.
Hroziaca pokuta z Bruselu
Dlhy štátnych nemocníc pritom majú už medzinárodný rozmer. Európska komisia vedie so Slovenskom súdny spor pre oneskorené platby a prvé kolo Slovensko prehralo. Ak nápravné opatrenia nezaberú, hrozí podľa K. Dankovej pokuta okolo 800-tisíc eur a ďalších 50-tisíc eur za každý deň omeškania. A to všetko z peňazí, ktoré by mohli ísť na starostlivosť o pacientov.
Minister zdravotníctva Kamil Šaško po audite štátnych nemocníc na jar 2026 predstavil osem nápravných opatrení. Patria k nim napríklad dodržiavanie lehoty splatnosti, centrálne riadené nákupy či vyvodenie zodpovednosti voči riaditeľom. Ak sa hospodárenie nemocníc nezlepší, podľa opatrení by mal nastúpiť ozdravný plán a následne odvolanie riaditeľa. Rezort zdravotníctva však neinformuje o odpočtovaní opatrení a verejnosť nemá žiadne informácie o tom, či sa ohlásené nápravné opatrenia vôbec realizujú v praxi. Konkrétne výsledky však zatiaľ nie je vidieť a dlhy naďalej rastú.
Ukážkou je aj osud 191 miliónov eur, ktoré štát v minulých rokoch dodatočne vyčlenil pre štátne nemocnice na zastavenie vzniku nových pohľadávok. Opatrenie bolo čiastočne účinné a v pohľadávkach sa prejavilo. Vytváranie ďalšieho dlhu nemocníc však nezabránili. Tento rok ich rezort pretavil do systému DRG prostredníctvom vyšších základných sadzieb pre štátne nemocnice, no bez naviazania na úhradu záväzkov. Dodávatelia zdravotníckych pomôcok tak hovoria o zvýšenom riziku pri splatnosti faktúr.
Ďalšie oddlženie a začarovaný kruh
Vláda pritom v roku 2027 chystá ďalšie oddlženie štátnych nemocníc. Od roku 2005 k nemu dochádza zhruba každé tri roky. Dodávatelia ho síce vítajú, no K. Danková upozorňuje na podstatnú vec. Oddlženie síce vyrieši staré pohľadávky zariadení, ale o systémových opatreniach proti vzniku nových nie je nič známe. Pre tento rok sa asociácia SK+MED s ministerstvom zdravotníctva dohodla, že tri najväčšie univerzitné nemocnice začnú splácať aspoň časť dlhov. Nové pohľadávky však stále pribúdajú.
Poslať do zadlžených nemocníc ďalšie peniaze je podľa M. Krchňavého najpohodlnejšia cesta. No ak sa ten istý krok opakuje už po ôsmykrát, nemožno čakať iný výsledok. Jadro problému vidí v chýbajúcej motivácii riaditeľov. Riaditeľ, ktorý sa s námahou dopracuje k vyrovnanému hospodáreniu, za to nedostane žiadnu odmenu, len viac práce a spory s personálom. Ten, kto drží stratu v zaužívaných medziach, zas vie, že ho štát skôr či neskôr oddlží.
Expert P. Pažitný zasa vidí v každom oddlžení jednoznačný signál. Rezort zdravotníctva ním nemocniciam odkazuje, že sa pokojne môžu zadlžovať ďalej, pretože štát ich opäť po čase oddlží. Dôležitý je aj spôsob, akým sa oddlženie robí. Iné motivácie totiž vytvára odkúpenie pohľadávok, iné pristúpenie k záväzku. Rozdiel je aj v tom, či štát uhradí len istinu, alebo aj úroky z omeškania a ďalšie príslušenstvo. Každá z týchto ciest totiž ovplyvňuje správanie nemocníc aj ich veriteľov.
Akciová spoločnosť ako nástroj
Riešením zacykleného problému je podľa odborníkov presun nemocníc do režimu tvrdého rozpočtového obmedzenia. Nástroj už dnes existuje a stačí ho aplikovať do praxe. Obchodný zákonník hovorí, že firma, ktorá dlhodobo prerobí a príde o vlastné imanie, sa dostáva do insolvencie. Nasleduje reštrukturalizácia, konkurz alebo likvidácia.
Na štátne nemocnice sa však tieto pravidlá nevzťahujú. Peter Pažitný hovorí o tzv. malom socializme, keďže nemocnice pracujú, ale ekonomické dôsledky svojho hospodárenia nenesú. „Kým ich vlastník neprevedie na akciové spoločnosti, zo začarovaného kruhu sa nedostaneme. O tri roky tu budeme sedieť znova a hovoriť o oddlžení za povedzme dve miliardy,“ varuje.
Práve transformácia na akciové spoločnosti bola však koncom roka 2024 červenou čiarou Lekárskeho odborového združenia pri podpise memoranda s vládou. Podľa M. Krchňavého totiž akciová spoločnosť znamená kontrolu a tá by sa mnohým v nemocniciach nepáčila.
Expert P. Pažitný zároveň dodáva, že právna forma je nutná, ale nie postačujúca podmienka. Bez správnych motivácií sa nič nezmení. Jedno riešenie neexistuje a vždy je potrebná kombinácia viacerých. Nastavenie motivácií prostredníctvom právnej formy je však absolútne nutné.
Dokedy to vydrží
Ako dlho môže nemocničný sektor fungovať na dlh? „Teoreticky dovtedy, kým vydrží celé Slovensko,“ odpovedá M. Krchňavý. Ako varovanie uvádza skúsenosť Grécka. Pred krachom tam mali silné odbory aj platový automat, situácia sa zhoršovala a nikto ju nechcel riešiť. V zdravotníctve, ani v iných oblastiach. Nakoniec zasiahol Medzinárodný menový fond. Platy nemocničných lekárov podľa M. Krchňavého klesli asi o 40 percent a prácu stratila zhruba tretina personálu.
Na Slovensku zatiaľ nevidí politickú silu, ktorá by sa problému postavila. Viacerí politici síce priznajú, že platový automat je problém. Keď však lekári položia na stôl dvetisíc výpovedí, ustupujú. Investičný manažér sa preto obáva, že riešenia nakoniec nadiktujú až veritelia Slovenska.
Peter Pažitný považuje varovanie pred „gréckou cestou“ za príliš silné tvrdenie. Smer, ktorým sa vyvíjajú verejné financie, je však podľa neho veľmi zlý. Vláda už tretí rok po sebe nedokáže dostať rozpočet pod kontrolu a čistý dlh rýchlo rastie. Otázne tak zostáva za koľko si bude Slovensko požičiavať, koľko bude stáť splácanie dlhu a dokedy to veritelia budú tolerovať,
Mena euro je tak ako požehnaním, tak aj pascou. Krajina s vlastnou menou pri zlom hospodárení rýchlo pocíti následky, napríklad cez kurz alebo úrokové sadzby. Člen eurozóny takýto varovný signál nedostane, preto musí byť s rozpočtom o to opatrnejší. Pre bežného človeka sú desiatky miliárd eur dlhu nepredstaviteľné číslo. Slovensko sa však zadlžuje pri vysokých deficitoch a bez podpory podnikania si zároveň berie schopnosť tento dlh v budúcnosti splácať.
Čo pacientov čaká budúci rok
Ak je stav verejných financií taký vážny, čo to znamená pre zdravotníctvo v najbližších rokoch? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa ho šetrenie netýka. Rozpočet zdravotníctva na budúci rok je totiž historicky najvyšší, no väčšina nárastu ide na mzdy. Z navýšenia 540 miliónov eur smeruje na mzdy 377 miliónov a značná časť zvyšku na nevyhnutné lieky. Odborníci preto nepredpokladajú zásadné zmeny v sektore. A na akékoľvek zlepšenie bude musieť vláda nájsť úspory, alebo peniaze presunie z iných sektorov. Manévrovací priestor je však veľmi malý a veľa bude závisieť od priorít budúcej vlády.
Čo by pomohlo
Účastníci diskusie sa zhodli, že ďalšie oddlženie bez zmeny pravidiel len oddiali nasledujúcu krízu. Odborníci sa zhodli na tom, že nasledujúce kroky budú v budúcnosti nevyhnutné:
- Tvrdé rozpočtové obmedzenie pre štátne nemocnice – transformácia na akciové spoločnosti ako nutný prvý krok, doplnený o motivácie a zodpovednosť riaditeľov.
- Dokončenie optimalizácie siete nemocníc – menšie nemocnice, kde sa určitý zákrok, napríklad na hrubom čreve, robí dvakrát za mesiac alebo raz za polroka, sú zbytočné. Špecializované centrá by boli lepšie pre pacientov aj pre rozpočet.
- Reforma platového automatu – niektorí riaditelia uvádzajú, že mzdy tvoria až 90 percent ich nákladov a na iné investície neostávajú žiadne zdroje. Zvyšovanie platov považujú za legitímne, malo by byť však naviazané na produkciu a výkonnosť. Obrat nemocníc je podľa dát SK+MED takmer stabilný, pohľadávky však markantne rastú.
- Systémové opatrenia proti vzniku nových dlhov – peniaze na zdravotníctvo naviazané na plnenie platobnej disciplíny, nie iba jednorazové oddlženie starých záväzkov.
- Transparentnosť úhrad – monitorovanie neodôvodnených rozdielov v úhradách pre poskytovateľov, ktorí robia to isté.
- Ekonomické a manažérske vzdelávanie lekárov – aby budúci vlastníci ambulancií rozumeli zisku, cash-flow a riziku skôr, než ich to naučí prax.
Prečo o tom hovoriť
Zisk a strata nie sú morálne kategórie, ale signály. Zisk ambulancie hovorí, že má z čoho prežiť výpadok lekára, obnoviť prístroje a zaplatiť sestry. A stovky miliónov eur ročnej straty štátnych nemocníc hovoria, že niekto iný platí za ne – dodávatelia, ktorí si požičiavajú na úroky, daňoví poplatníci a v konečnom dôsledku budúce generácie.
Kým bude verejná debata pohoršovaná ziskom a k strate ľahostajná, politici budú hľadať slameného panáka namiesto riešení. Pacienti si zaslúžia systém, v ktorom sa peniaze z ich odvodov nestrácajú v dlhu, ktorý sa každé tri roky zmetie zo stola a začne rásť odznova.
Ak nechcete, aby vám ušli dôležité správy a analýzy, prihláste sa na náš týždenný newsletter.
